Americký investor Bill Ackman nedávno na platforme X (bývalý Twitter) obhajoval colnú stratégiu Donalda Trumpa ako premyslený nástroj na dosiahnutie reciprocity v medzinárodnom obchode. Podľa neho ide len o súčasť známeho Trumpovho vyjednávacieho štýlu: „požiadať o Mesiac a dosiahnuť polovicu“. Hoci sa tento prístup môže zdať ako pragmatický nástroj na korekciu nerovnováh v globálnom obchode, skrýva sa za ním oveľa nebezpečnejší trend: demontáž dlhodobo budovaných geopolitických vzťahov a strategických partnerstiev, ktoré boli pilierom amerického postavenia vo svete.
Falošná reciprocita a ekonomický populizmus
Trumpova administratíva argumentovala, že clá voči EÚ či Kanade sú len „recipročné“ a teda odpoveďou na dlhodobé colné nerovnováhy. V skutočnosti je však priemerné clo EÚ na americké tovary približne 3 %, zatiaľ čo Trump zaviedol clá, ktoré sú v mnohých prípadoch až 18-násobne vyššie. Tento rozdiel bol verejne obhajovaný nesprávnou metodikou: započítaním DPH , ktorá však nie je clo, ale domáca spotrebná daň, ktorú platia európski spotrebitelia, nie americkí exportéri.
Takáto rétorika je nielen ekonomicky zavádzajúca, ale podkopáva základné princípy transatlantického partnerstva. Európska únia a Spojené štáty síce medzi sebou súťažia, no sú zároveň kľúčovými spojencami, ktorých spoločné hodnoty a strategické záujmy sa formovali od konca druhej svetovej vojny.
NATO: Viac než len obranný pakt
V tomto kontexte nemožno ignorovať Trumpove opakované vyjadrenia o možnom vystúpení USA z NATO, či jeho kritiku spojencov, ktorí údajne „neplatia dosť“. Hoci tlak na vyššie výdavky na obranu má svoje opodstatnenie, prehliadanie širšieho geopolitického rozmeru NATO je krátkozraké. NATO nie je len vojenský pakt ale je to inštitucionálny rámec západného poriadku, ktorý stabilizoval Európu, zaručil americký vplyv a zabezpečil, že USA ostali kotvou globálnej rovnováhy.
Dnes, keď sa Rusko a Čína nebezpečne zbližujú (jedna krajina má energetické suroviny, druhá technológie a trh) je rozbíjanie väzieb medzi USA a Európou strategickým darčekom pre Peking a Moskvu. Západ si tak môže vlastnými rukami vytvoriť novú, autoritársku protiváhu, ktorá bude nielen ekonomicky konkurencieschopná, ale geopoliticky agresívna.
Cla áno, ale strategicky
To neznamená, že obchodná defenzíva nemá svoje miesto. Cieľom by malo byť brániť sa proti praktikám štátov ako Čína, ktoré subvencujú svoje priemyselné odvetvia, manipulujú menu, a zároveň bránia vstupu zahraničných firiem na svoj trh. V takomto prípade sú cieľovo zamerané clá oprávneným nástrojom obrany hospodárskeho poriadku. No uvalenie ciel na Kanadu, Japonsko, Južnú Kóreu, EÚ – teda krajiny, ktoré fungujú v rámci pravidiel WTO a majú podobné výrobné podmienky – je politickou a ekonomickou samovraždou.
Ak je colná stratégia len vyjednávacím nástrojom, ako to tvrdí Ackman, potom by jej cieľom malo byť to, čo sa zatiaľ (ne)podarilo v prípade Vietnamu: úplné odstránenie ciel a návrat k voľnému obchodu. Práve voľný obchod bol desaťročia motorom prosperity, ktorý umožnil vznik globálnej strednej triedy a zároveň upevnil západný vplyv po celom svete.
EU má teraz príležitosť
Ironicky, Trumpov tlak otvára aj šancu pre samotnú Európu. Ak sa má EÚ udržať ako relevantný hráč, musí znižovať byrokraciu, podporovať inovácie, zbaviť sa neefektívneho a ideologického Green Dealu, a vrátiť sa k tomu, čo z nej urobilo hospodársku veľmoc: k silnému priemyslu. Európa nemôže byť len múzeom minulosti a križiacka výprava za uhlíkovú neutralitu ale musí byť motorom technologického a priemyselného pokroku.
Záver: Cesta k oslabeniu, nie k veľkosti
Hoci Trump nie je diktátor, fašista ani nepriateľ demokracie a v mnohých otázkach má pravdu: na čele s riešením nelegálnej migrácie (jeho prístup k nelegálnej migrácii je v podstate až na pár výnimiek pokračovaním politiky, ktorú v minulosti deklarovala Hillary Clintonová a ktorú v praxi viedol Barack Obama, prezývaný „deporter-in-chief“), kritiky Číny či odmietaním absurdností ako muži v ženskom športe – jeho zahraničnopolitická a obchodná stratégia v podobe MAGA 2.0 ignoruje dlhodobé strategické väzby a nahrádza ich taktickými ťahmi. Tie môžu krátkodobo osloviť voličov, ale dlhodobo ohrozujú americkú dominanciu vo svete.
Ak sa Amerika stiahne z pozície globálneho lídra, vákuum neostane prázdne. Čína je pripravená ho zaplniť. A tentokrát to nebude Západ, kto bude diktovať pravidlá hry.
