odchádzam v starom plášti
strácajú sa chlapci ako slnečnice
v daždi a prebúdzajú sa ako muži
plačú pre umierajúcu blízkosť pľuje do diaľky
bez nabudúce nevidím pre jasnosť vyvieram ako syn hmly
stretneme sa na stanici vŕzga samota
už ani vagóny sa nevracajú tam
kde ich zasadili
spomínam v čerešňovom sade
dýcha viac nehy ako hriechov
mám plné vrecká vytláčajú ľudskosť do nemej izby
ako čierna pasta natieram sa na dni tupým nožom
režem pupočné šnúry škrtia tiene starých jabloní
bez plodov a hojdačiek dotýkam sa modra pod hladinou
skafandre detstva praskajú skôr ako múry
plačem ako muž
padám v hrdzavom zrkadle
metamorfujem ako voda na cudzinca sme si príliš známi
vrieskajú ako neznámi tečú v riekach
topia sa všetci chlapci z dvora naproti už nie som
ten čo kedysi spieval do vetra času ukladám svoje telo
odliepam od zvráskavených orechov nežne utieram zaprášené tváre
slzami hovorím zbohom naposledy si obúvam nevinnosť
odchádzam
raz aj klavír vyrastie a stane sa pianom
