Stereodelírium
monofóbia
prosím buď číra ako rieky bez hladín
prijmi moje telo a vypľuj nás
konkrétnych a rozmazaných
nie je skutočnosť bez lona imaginácie
rodia sa dni
ani neviem kedy stihli ochabnúť
v surreálnej realite
sa menia pery na bozky
prosím buď voľná ako múry bez chrbtov
pohlť moje dlane a vypuď dotyky
horúce, doslovné a nemé
nie je blízkosť bez interrupcie vzdialenosti
umierajú momenty
ani neviem ktorej mojej samote patrili
v zrkadlových izbách
sa množím do organického singuláru
prosím buď krehká ako končatiny posledných slov
prijmi moje lingvistické preludy a premeň ich na činy
nežné, modré, amorálne a sväté
nie je evanjelium bez čiernych jesení
padajú stromy
ani neviem z ktorých listov mojej naturálnosti
v lese plnom dubov s prstami
sa uťahujú povrazy
na moju osamelosť
prosím
zlez z kríža
konštrukcia jednosmerného mostu
máš zvláštne sfarbené korienky svojich citov
vťahuješ do seba veci a zvraciaš popol
náš dom ako popáleniny po prvom snehu
nebráň sa
umlátim iba odumretú pokožku
máš zvláštne patologické oči akoby ti do nich nič nespadlo
nemáš miery zrkadla a ja v tebe chcem vidieť seba
naša posteľ ako chrasty po neúspešnom vtekaní do ľudí
nebráň sa
zapálim iba čo nehorí
máš zvláštne archeologicky riešený most do mojej intimity
visím na tebe ako impotencia jabloňového sadu a ty si opadaná
naša naškrobená mláka sa mení na jazerá ako pôrod konca
nebráň sa
už nemám čas na ďalšie navždy
uviaž povraz kto si bez sklamania a postav sa na okraj posledného mostu
skoč do vzlietnutia
deti, jesenné deti
keď steny prestanú oddeľovať priestory
slepým monobytostiam
budeš stáť vo vode
suchá ako genocída v záhrade
keď brezy začnú vyrastať z oblohy
a štekliť moje čelo tŕňovou svätožiarou
budeš sa smiať na kríži
svätá ako jesenný Kristus
keď ulice prestanú páchnuť železom
stereoosamelosti
budeš tancovať pod lampami
čierna ako valčík v sanatóriu
keď prestaneš rodiť
potraty citov
budeš
bez prstov
bez pier
bez sĺz
bez seba
na začiatku
bieleho poľa
písať
dotyky
lingvistickej nehy
iba pre mňa
krásna ako...
lono architekta
miesto kde vyvierajú matky
zo seba
náručia ako pramene
voda sa mení na ľudí
existencia je fyzická
miesto kde vyvierajú matky
do seba
počujem svoj nemý hlas
na krehkom dne vypusteného prsníka
vynáranie ľudí z ľudí
miesto kde vyvierajú matky
ako panny
prechádzky jesenným očistcom
premaľované Freudovské steny
múry sa prebúdzajú ako dvere
miesto kde vyvierajú matky
pre potešenie jazerných víl
umiera telesnosť
tma a plač a oči a svetlo a už vidím
prvé červené vlasy
miesto kde vyvierajú matky
ako viera bez Krista
krvavá tvár ako konečne si
doma je všade kde sú tvoje ruky
krstím ťa matkou
jeseňkruhy
šesťročné dievča a päťročný chlapec
utiekli z domu
lebo sa chceli oženiť
v afrike kde je teplo
zobrali so sebou päťročného kamaráta
ako svedka
chytili ich v rapovciach
tridsaťštyriročná žena a tridsaťtriročný muž
ležali mŕtvi na ceste
nahí
vyliezli na strechu
lebo chceli byť bližšie k oblakom o sedem metrov
pri splývaní
spadli na biele pruhy
osemdesiatosemročná žena a osemdesiatsedemročný muž
si obuli posledné topánky
lebo sa chceli utopiť v rieke
v ktorej splodili štyroch ľudí
našli staré miesto a zložili si viečka
topánky zakopali na brehu
rieka vyschla
gerontoeroticon
mliečna izba plná červených makov
lôžka ako posledné modré lúky
starci si zašívajú pery
ódy spievané očami na dlaniach
pre mŕtvych pozostalých
mliečna izba plná červených makov
bez dverí ako ovisnutý les
starenky si vyzúvajú zvráskavené kapce
eskalátory do neba
pre nadbytočné letokruhy
mliečna izba plná červených makov
krv ako reč starého tela
deti pripažujú ruky a pozerajú do svetla
návrat do lona
pre dokonanie kolobehu
prázdne tiene vrhajú plné telá
R
umiera blízkosť
na doslovnosť
spojenia
echo
rámy
jesenný sneh prikryl stopy po letných obrazoch
rána
amputované dotyky a nádory ako odchádzajúce listy
rebrá
ktosi zvracia dni bez zbytočnej jemnosti v lone Edenu
rámy bez svojich vnútorností
dážď umýva servítku s čerešňovým odtlačkom nehy
niektoré červené opätky sa utíšia až v momente
keď vstúpia do života niekoho iného
genesis samoty
záhrada plná tvojich plodov a vietor nesmelo odhŕňa zbytočné sukne
chlórové vlasy ako korene jabloní vo vode
prsty ako interrupcia neosobnosti
pehy ako škvrny panien
záhrada plná tvojich rias a konáre bez hojdačiek
modré čiary ako mimika dlane
chĺpky ako erekcia mŕtvych orechov
nechty ako lopaty na zakopávanie nevinnosti
záhrada plná tvojich tieňov a tráva krvou zväzuje nadržané päty
čierne žily ako možno sa stretneme ráno alebo v jeseni
alebo v inej nehe alebo nikdy
boky ako zrkadlá bez cenzúry vo včerajších izbách
kroky ako ukrižovanie
ťažké ženy
ľahko zraňujú
samota je dokonaná
