Kondolencia kondolencii
Niekedy iba kráčam, väčšinou v červených číňankách, spočiatku vôbec netušiac o pošliapavaní komunistického desatora, tak v rámci samaritánskeho gesta pribíjam voľnosť ku svojmu telu a kupujem modré lístky v najbližšej šialenosti. Prosím, koľko stojí tiket na včerajší večer, od desiatej do tretej, ten fernet mi príliš nesadol a to viete, mladí a neskúsení, labilní ako pravidelná súlož, ešte aj močia posediačky, veď sú to iba deti, čisté a povysávané, pozrite sa na nich, strieľajú po sebe v starkého paradajkách, neha si a na nehu sa obrátiš. A niekde uprostred tejto mystickej žemľovky zdanlivo neusporiadaných myšlienok a neohlásených informácii, kdesi na pobreží môjho prebúdzania a vstávania, som kráčal do školy, tesne pred ôsmou, pomerne ľahko a vietor bol nemý, vytlačili ho slúchadlá, pery okoloidúcich strácali svoju podstatu, mnohé sa z toho nikdy nevykričali a listy? Také tie červené a teplé, ako čerstvý sneh na jabloniach a ešte aj žlté, hnedé a v rámci obéznej imaginácie modré a jarné? Kdeže, v Bratislave nepadajú listy.
Niekedy iba kráčam a z krokov sa stáva malá óda môjho prvého dotyku s dňom, nesmelé ohmatávanie chodníka a dotyky, príliš nežné, aby boli perverzné a príliš tiché, aby niekoho zobudili. Opäť si rozpomínam na minulé dni a zahádzané cesty do školy od mihalníc, niekde sneh a niekde ľalie, niekde zima a niekde vlhko parkovísk, veď sme ľudia a neustále sa točíme v izbách bez okien, minimálne okolo seba. Možno aj teba, ak si spomenula. Lúskanie do kroku a kroky do lúskania, blízkosť praskajúca na spojenie a splynutie je dokonané obyčajnou rannou erekciou myšlienok, každopádne chodník na Zochovej má skutočne unikátny hudobný sluch, asi vďaka pouličným huslistom vrieskajúcim bez pier v príliš sivých podchodoch, kde nedočiahne ani obloha, nie to ešte ľudskosť alebo dlaň zvierajúca pár drobných do klobúku, ktorý už dávno nepatrí kúzelníkom. Hrali tak dlho a odovzdane, až začali vrastať do stien a chodníka, spievajúci si svoje minimalistické tragédie na druhom brehu betónu, kdesi v tme pod mojimi nohami, ktoré sa prebíjali cigaretovým dymom a nežne pogovvali do rytmu takmer spiacej a už nespiacej ulice, stále tesne pred ôsmou, až je tá tesnosť tučnejšia ako pazuchy v tých krásnych sedemdesiatych.
Niekedy iba kráčam a niekedy to skončí skôr ak zastanem, všetko záleží od nadržanosti imaginácie, ako v tomto prípade, kde si moje chodidlá vychutnávali potlesk publika iba pár skokov od žltej zastávky, kde na zlomenej dopravnej značke surfoval chlapec s čerenými vlasmi a vreckami plnými pľuvancov a samoty, kdesi koketovali holuby, bez ochrany a galantnosti, výkaly ako pomerne husté lichotenie a tvoj otec musel byť zlodej, lebo ukradol tie najkrajšie hviezdy a vložil ich do tvojich očí, slová ako lopaty zakopávajúce moju serióznosť hlboko do pôdy, ešte a ešte a nestačí ti? Opona padá a padám aj ja, pred očami červené závesy a nič, iba kroky publika, strácajú sa zvuky, aj hudba stráca svoj zmysel, keď vrecká zhltli slúchadlá a už nie je nič, čo by ma odtrhlo od spoločnosti, možno holuby za mojim chrbtom, chystajúce si svoje výkaly nehy pre úplne iný živočíšny druh.
Tie koruny nad mojou hlavou, akési sivé na zeleň a akési zelené na betónové vibrátory vyrastajúce v tomto anonymnom bordeli, asi som iba drevo pohodené medzi plasty, ruka medzi nohami, modro medzi dobrom alebo naopak alebo hľadajte za mňa, hodím si vaňu katarzie a počkám v tieni na niečo úplne iné, možno trošku zrozumiteľnejšie ako moja priťažká hlava na tak ľahkom chodníku.
Skladám kondolenciu všetkým, ktorí o nikoho neprišli.
