Dubaj a celé Spojené arabské emiráty sú dnes zbierka národov. Počas týždňového výletu v tejto krajine som sa rozprával s desiatkami jej obyvateľov, ktorí však mali pôvod (zostupne podľa počtu stretnutí) v Indii, Pakistane, Filipínach, Bangladéši, Nepále, Afganistane, Iráne, Eritrei, Tunisku, Palestíne, Británii, Ugande, Južnej Afrike a Mauretánii. Ale počet miestnych pôvodnýchArabov, s ktorými sa mi podarilo hovoriť, je s výnimkou imigračných úradníkov na letisku presne nula. Odmeraných a neprístupných emirátskych Arabov v ich typických odevoch – v bielych „nočných košeliach“ – možno vidieť prechádzať sa v luxusných shopping malloch s ich zahalenými ženami, prípadne sa dajú tušiť za tmavými sklami veľkých bielych terénnych áut, ktoré prechádzajú po večerných uliciach emirátskych miest, ktoré žijú bohatým spoločenským životom Indov a iných Aziatov.
Toto množstvo imigrantov prináša Emirátom mnohé výhody. Jednak im postavili celú krajinu vrátane všetkých tých naj zázrakov a lacno zabezpečujú všetky služby, druhak sú napospol veľmi milí a priateľskí, ale hlavne to znamená skvelé kulinárske zážitky na každom kroku. Niekoľko príkladov.
Požičali sme si auto, a kým sme sa vymotali z podvečerného upchatého Dubaja, bola už hlboká tma a boli sme hladní. Značenie na diaľnici je slabšie, ale našli sme nejaké prašné parkovisko plné nákladiakov a ich indických šoférov. Už-už sme odchádzali, keď sme vzadu v rohu zbadali reštauráciu. No, skôr takú kantínu. Bola však plná chlapov, Hanča bola jediná žena v miestnosti. Všetci jedli čapátí, dal bhat, tandoori a ďalšie dobroty, samozrejme holými rukami bez príborov, ako sa na slušných Indov patrí. Nielen kulinársky, ale aj kultúrny zážitok.
Inokedy sme sa zase v čase poludnia túlali historickejšou časťou Dubaja Deirou. Na obed sme zapadli do nejakého pajzlíka a až vnútri sme zistili, že to je eritrejská vývarovňa. Takže sme si s chuťou dali habešskú špecialitu s kyslým chlebom a zapili to sudánskou limonádou.
Jedného pakistanského taxikára som sa pýtal na jeho pracovné podmienky. Robí dvanásť hodín denne, od štvrtej poobede do štvrtej ráno, a to každý deň, nemá vôbec žiadne voľno. Platený je podľa jeho tržby. Ak za každú jednu dennú šichtu v rámci mesiaca utŕži viac ako 400 dirhamov (100 €), dostane z tržby 35%. Ak má však čo i len jediný deň menšiu tržbu, jeho mesačná výplata klesne na iba 25% z tržby za celý mesiac. Sťažoval sa, že jeho kolegovi to vraj raz znížili, keď mu chýbalo pol dirhamu tržby jeden jediný deň. Takto to ide nepretržite desať mesiacov, potom má dva mesiace voľno, kedy ide domov za rodinou. V Pakistane má ženu a štyri deti.
"To ich naozaj desať mesiacov nevidíte?"
"Ale vidím. Cez Skype každý deň."
"A ako dlho ešte chcete byť v Dubaji?"
"Ešte tak tri roky, a potom si, inšalláh, založím vlastný biznis doma v Péšavári".
Uháňame si takto veselo arabskou púšťou, teplomer v aute ukazuje 44 stupňov Celzia, a vtom zbadáme neďaleko cesty stádo tiav na fotogenických piesočných dunách. Nič lepšie mi nenapadlo, iba kvôli lepšiemu záberu zísť z cesty bližšie k nim. Cesta sa rýchlo zmenila na prašnú, jedna nenápadná kopa piesku a katastrofa bola na svete. Situácia: horúca púšť, auto zapadnuté v piesku,v aute manželka ("ja som ti to hovorila!"). Po pár pokusoch o jeho vyslobodenie som rýchlo pochopil, že toto sám nevyriešim, takže som sa vybral po pomoc do neďalekej osady. Zaklopal som na dvere prvého domu, kde mi otvoril Ibrahim. Ten nám veľmi ochotne pomohol auto vyprostiť. Vypustil trochu pneumatiky, celá akcia netrvala ani desať minút. Ibrahim je Palestínčan, ten svoju rodinu uviaznutú v Pásme Gazy nevidel už štyri roky. Jeho mladší syn má štyri roky a tri mesiace... Ibrahim nám urobil jednu z najlepších káv, akú sme kedy pili - arabskú korenenú.
