Z kirgizského hlavného mesta Biškeku na neďalekú hranicu s Kazachstanom som šiel taxíkom značky Lada. Toto auto bolo staršie, nie ako tie najnovšie typy - ešte malo elektrické sťahovanie okien. Ale popravde, taxikár by mal radšej mechanické. Otvorené okienko sa mu samovoľne každých päť minút zatváralo, čo vždy komentoval šťavnatými ruskými nadávkami.
Hraničný prechod vyzeral štandardne, predsa len je najdôležitejší medzi týmito krajinami. Ale aj tu sú zvláštne procesy. Napríklad všetci pasažieri musia vystúpiť a prejsť hranicu pešo. Alebo na kazašskej strane pomedzi ľudí vo frontách pred pasovou kontrolou behal taký veselý psík a všetko oňuchával. Hľadač drog.
Vnútroštátny let z Almaty do Astany s miestnymi aerolíniami SCAT bol trošku trápenie. Letov medzi týmito najdôležitejšími mestami krajiny je veľa už od skorého rána, tak som si letenku kúpil až na desiatu hodinu, hoci bola trochu drahšia, aby som sa vyhol stresu. Deň vopred som si robil check-in a iba v malých písmenách som si všimol, že odlet je uvedený o 5.30. Hovorím si, museli sa pomýliť, veď mi nič neprišlo do mailu. Pozriem na ich stránku, odkaz na aktuálne odlety tam nefunguje. Pozriem na stránku letiska, naozaj uvádzajú 5.30, ale let tam mal trochu iné číslo. Dobre, vstal som pre istotu o tretej, prídem na letisko, dali mi palubnú vstupenku, gate 8. Prídem tam, usadím sa pred gate 8, porozhliadnem sa a vidím, že SCAT Airlines má dva lety do Astany, druhý zo susednej gate 7 o poschodie nižšie. Šiel som sa tam teda spýtať, a toto bol môj let. Ledva som ho stihol.
Astana bola ešte pred 25 rokmi stredne veľké okresné mesto s názvom Celinograd. Vtedy veľký Nursultan Nazarbajev usúdil, že by tam mohol postaviť nové hlavné mesto. Myslím si, že povedal všetkým významným svetovým architektom, nech vymyslia budovy akýchkoľvek šialených tvarov, že peniaze nie sú problém. Tak tam teraz stoja domy v tvaroch ako napríklad krivý stan, pyramída, narazená guľa, horiaci zapaľovač a podobne.
Hlavnou dominantou mesta je stometrová veža Bajterek v tvare stromu s guľou v korune. Má to byť odkaz na kazašskú legendu, podľa ktorej mýtický vták zniesol do koruny stromu nedostupnej pre ľudí zlaté vajce, ktoré obsahovalo tajomstvo ľudského pocitu šťastia. Tu však nás ľudí do tej gule hore v korune vyvezie za pár sekúnd rýchlovýťah, aby sme tam našli odtlačok ruky samého veľkého Nursultana Nazarbajeva z čistého zlata. Ako ochotne každému vysvetľuje tam prítomná modelka, treba tam dať ruku a užiť si ten šťastný moment precítenia jeho veľkosti pri pohľade rovno pred seba na jeho prezidentský palác s obrovskou kupolou zakončenou vežou, ktorý tvorí vyvrcholenie veľkolepej hlavnej triedy Astany - bulváru Nuržol.
To velebenie Nursultana Nazarbajeva je naozaj veľmi smiešne. V novom nádhernom národnom múzeu je vstupná hala vysoká päťdesiat metrov, kde je dominantou socha Nursultana na tróne z čistého zlata. Nehovoriac o spúste jeho citátov v expozíciách na neočakávaných miestach. Inak celé to obrovské múzeum s desiatkami zamestnancov som mal pre seba ja a ešte jeden francúzsky manželský pár.
Navštívil som hokejový zápas. Odohrával sa v novučičkej 12-tisicovej hale Barys Arena, ale divákov prišlo len 4000. A hokeju veľmi nerozumejú, s divákmi v Bratislave sa to nedá porovnať.
Aby som videl aj vidiek, vybral som sa do 30 kilometrov vzdialeného mestečka Akmol. Tam býval tábor Gulagu. Kazaši na tom mieste urobili pekný veľký pamätník a múzeum.
Ten tábor má exotický názov ALŽIR, čo však s Afrikou nemá veľa spoločného, je to skratka pre Akmolinskij lager žien izmennikov rodiny, teda Akmolinský tábor žien zradcov vlasti. Nebol to teda obyčajný tábor pre odsúdených trestancov, proste sem bez súdu zatvárali ich manželky. Podľa komunistickej logiky - vzali si zradcu, nemajú čo byť na slobode. Ak mali malé deti, tie šli s nimi. Ale vo veku 3 rokov im tie deti navždy zobrali. Tiež logicky, nebudú predsa ženy zradcov vychovávať deti. V múzeu je aj dioráma tohto výjavu - dozorcovia vytrhávajú dieťa matke z rúk.
Inak až v Kazachstane v týchto múzeách som sa dozvedel, že keď tam prišli Rusi a vznikol Sovietsky zväz, tak hladomor nespôsobili iba na Ukrajine. Kazašský hladomor zabil viac než polovicu (!) kazašského národa. Kazaši sa po ňom vo vlastnej krajine stali menšinou, po Rusoch.
Keď som si pozrel múzeum, šiel som ešte do mestečka. No, tak z jeho výzoru by ste neuhádli, že na dohľad odtiaľto je jedno z najvýstrednejších miest sveta. Typický sovietsky vidiek. Rozpadávajúce sa paneláky, prašné ulice, všade popri uliciach rúry nadzemných teplovodov. Do tejto zatuchnutej sovietskej atmosféry celkom zapasovala čata vojakov pochodujúcich po ulici v tvare s pochodovou piesňou na perách.
Našiel som tam reštauráciu. Čašníčka sa ma pýta, či som tu mal bábušku. Zjavne sem ľudia z celého sveta chodia hľadať svojich predkov.
Almaty je ďalšie stredoázijské veľkomesto rovno pod masívom hôr. Stačí v centre sadnúť na autobus dvanástku za 30 centov a o pol hodinu ste v prvotriednom lyžiarskom stredisku Šymbulak, vyveziete sa lanovkou do nadmorskej výšky 3000 metrov, kde sa končí niekoľko ľadovcov a okolo vás sú takmer päťtisícové štíty. Ja som sa uspokojil s výstupom na Šymbulačku v 3450 m.
V Almaty som býval v hoteli, v ktorom bol dvadsať rokov riaditeľom ten týpek zo slávnej fotografie, čo vyvesil na konci druhej svetovej vojny sovietsku zástavu nad Reichstagom. Na jeho počesť je v lobby hotela kútik revolučných tradícií, v jemnom kontraste s inak štandardným biznis hotelovým prostredím.
