Yangon (predtým sa volal Rangún) je živé fascinujúce chaotické ázijské mesto, ktorému dominuje obrovská zlatá Shwedagon Pagoda na kopci, viditeľná z celého mesta. Je to jedna z najkrajších sakrálnych stavieb, či skôr komplexov na svete. Každý Barmčan túži raz pagodu navštíviť. Aj scenár príchodu k nej je premyslený. Už pred pagodou prechádzate okolo chlapíka, ktorý umožňuje hriešnikom uľaviť duši a urobiť dobrý skutok. Z veľkej klietky pred sebou vyberie vtáčika, ktorého môžu okoloidúci za dolár vypustiť na slobodu. O kus ďalej týchto vtáčikov zasa na zrno pochytajú, aby boli pripravení na ďalší dobrý skutok.
Vchod strážia dve deväťmetrové bytosti – niečo medzi drakom a levom. K pagode na kopec vedú zo štyroch strán dlhé nádherne vyrezávané drevené chodby plné predajcov sošiek, kvetov a budhistických náboženských potrieb. Chodba ústi na terasu, na ktorej stojí samotná veľkolepá 70 metrov vysoká pagoda, odspodu po vrch rýdze zlato. Celý komplex sa však skladá z desiatok ďalších pagod, pavilónov a chrámov všetkých rozmerov. Vládne v ňom vznešená atmosféra – ľudia sa prechádzajú alebo modlia, deti sa šantia a pobehujú pomedzi mníchov v šarlátových overaloch, sem-tam niekto udrie na zvon alebo na kovový či drevený gong, ozýva sa spev, rozvoniavajú horiace vonné tyčinky. Dámy v rovnošatách, každá s jednou metlou v každej ruke, čistia v rojniciach dlažbu.
Mám na sebe iba kraťasy, tak mi pri vchode do pagody zriadenci požičiavajú londži. Londži nosí v Barme každý chlap namiesto nohavíc: je to kus látky, ktorý sa poskladá okolo bedier a zaviaže do uzla na bruchu. Keď im je veľmi teplo, tak si ho rozviažu, vyvetrajú príslušné partie a zase zaviažu. Priemernému Barmčanovi siaha londži až po zem, no nanešťastie moje rozmery nie sú veľmi kompatibilné s priemerným Barmčanom, takže londži mi nezakrýva omnoho viac ako kraťasy pod ním.
Centrum mesta má očíslované ulice v šachovnicovom pôdoryse, ako to býva v amerických mestách, a tiež jeho názov je americký - Downtown. No atmosféra v uliciach je úplne ázijská - prevláda v nich hluk a chaos. Divoká doprava, rozbité chodníky, na ktorých sú rozložené stánky so zaručene originálnou elektronikou, použitými diaľkovými ovládačmi, akvarijnými rybičkami, exotickým ovocím a podobným tovarom. V medzerách medzi zaparkovanými autami sú rozložené čajovne pozostávajúce z niekoľkých nízkych stolčekov a detských stoličiek. Na každom kroku sú stánky, kde sa na vozíkoch alebo len tak na zemi varia všetky možné ázijské dobroty. Dodávka elektrickej energie je v Yangone extrémne nespoľahlivá, takže pred mnohými domami stoja veľké dieselové generátory, ktoré pri častých výpadkoch prúdu ešte zahusťujú atmosféru hlukom a dymom.
Verejnú dopravu zabezpečujú autobusy v odhadovanom veku päťdesiat rokov, ktoré nemajú žiadny zrozumiteľný nápis ani číslo. Z otvorených dverí každého autobusu však visí sprievodca, ktorý nahrádza cestovný poriadok - neustále pokrikuje, gestikuluje a naháňa cestujúcich. Cestovné – 9 centov za jazdu – sa platí priamo jemu, bankovky má pri tom frajersky poskladané do harmoniky a zastrčené pomedzi prsty.
Vidiek je však z ukričaného chaotického centra šesťmiliónovej metropoly s nevyčerpateľnou ázijskou energiou veľmi blízko. Stačí v downtowne nastúpiť na veľkú dvojposchodovú kompu plnú hlučných predajcov a o 20 minút ste na druhej strane širokej rieky Yangon, a tam je úplne iný svet. Dedinky s bambusovými chatrčami, palmové háje, úrodná rovina delty rieky Ayeryawady, ryžové polia, vodné kanály a stáda kráv. Chcem ísť do 25 km vzdialeného mesta Twante. V prístave je veľa taxíkov aj minibusov, ale hovorím si, že väčší zážitok bude cesta taxíkom - motorkou. V Twante je najväčšou atrakciou obrovská zlatá pagoda (čo iného), ale pre mňa zaujímavejší je trh. Pozorujem tam jedno šesťročné dievčatko pri práci. Čupí sama vo veľkom stánku s rybami. Zákazníčka si pýta päťkilovú rybu, ktorú jej dievčatko stredne veľkou mačetou na klátiku vypitvá a odšupinuje. Keď rybe odsekáva hlavu, plutvy a chvost, dosť sa bojím o jej pršteky, ale robí to napriek svojmu veku profesionálne. Nakoniec rybu naporciuje, keď nevládze preťať chrbtovú kosť, pomáha si závažím ako kladivkom.
Môžeme byť pokojní a nemusíme sa báť o kvalitu našich mobilov a tenisiek, ak nám ich v Ázii vyrábajú takéto talentované deti.
Ostatné články o ceste do Barmy:
