Nachádzame sa v dedinke na konci sveta v kraji menom Maramureš, blízko ukrajinských hraníc. Rýchlo sa stmieva a nezvyčajne studené októbrové počasie prinieslo vločky snehu, ktoré sa rozpúšťajú na rozbahnených uliciach plných kravských lajen. Po dlhom dni hľadáme nejakú krčmu, kde by sme zhodnotili zážitky, uprostred dediny však nachádzame iba búdu z neohobľovaných drevených dosák. Vnútri je pár lavíc a stolíkov, ale aj pult so zmiešaným tovarom, za ktorým sa tacká opitý predavač, či skôr krčmár s dvoma zubami. Naivne so pýtam miestnu špecialitu – slivovicu menom țuică. Dvakrát mu názov musím zopakovať a potom nám aj tak naleje to, čo každému – hnusnú vodku.
Keď odtiaľ vyjdeme, je už tma. Fúka ľadový vietor. Pred pravoslávny kostol na návrší vyložili popi veľký reproduktor, aby celá dedina počula bohoslužby. Síce nerozumiem ani slovo, ale som si istý, že je to niečo v duchu: Veď počkajte, hriešnici, my vás raz dostaneme a potom uvidíte!
„Ak by som tu mal žiť, tak z depresie sa zbláznim už po týždni“, hovorím.
Dušan po zadumanej chvíli odpovedá: „Ja si to tiež užívam“.
Uznávam, že niekomu sa to môže zdať ako nie najluxusnejší dovolenkový zážitok, ale mňa pri cestovaní bavia situácie ako je táto. Rovnako ako nasledujúca noc v súkromnom dome, kde si musíme sami kúriť drevom vo veľkých keramických kachliach.
Rumunské špecifiká
Cirkevná maľovaná krása
Veľkým zážitkom sú cirkevné fresky v kláštoroch a kostoloch. Pospolitý ľud samozrejme nevedel čítať, tak mu cirkev názorne zobrazila biblické výjavy, niekedy až komiksovou formou. Napríklad rebrík ctností, ktorým sa snažia veriaci dostať z pekla do neba. Tým poctivým anjeli pomáhajú, hriešnici však rebríkom prepadávajú naspäť do pekla.
Ďalšou bizarnou ukážkou výchovy veriacich je freska v jednom drevenom kostole v Maramureši. Maľba názorne zobrazuje "cenník" trestov za jednotlivé druhy hriechov počas Posledného súdu. Tak napríklad farmára za pozemkové podvody diabli rozorajú dvoma pluhmi, klamára zavesia za jazyk, alebo veriaci, ktorý zaspí počas kázne, bude prinútený ľahnúť si na horúcu posteľ, k čomu tomu chudákovi hrajú čerti na husle. Radšej sa ani sa nepýtajte, čo čaká smilníkov a chlípnikov.
Rumunské mestá
Centrom mesta Alba Iulia je veľkolepá citadela, kde bolo po prvej svetovej vojne podpísané zlúčenie Sedmohradska s Rumunskom. Pevnosti vládne katolícky kostol, v ktorom je pochovaný uhorský vojvodca Ján Hunyadi. Aby Rumuni tento maďarský symbol vyvážili niečím byzantsky východným, postavili po ovládnutí Sedmohradska hneď oproti pravoslávny kostol. Počas našej návštevy v ňom bola svadba - dlhý a nudný pravoslávny obrad si nevestin otec pred oltárom krátil surfovaním vo svojom smartfóne.
Na ďalšie drobné i väčšie protimaďarské provokácie narazí človek v Kluži. Tak napríklad na rodnom dome Matúša Korvína v tomto meste nápis hlása, že "Rumun Matej Korvín je považovaný za najväčšieho zo všetkých maďarských kráľov". Uprostred hlavného námestia je zase jeho socha, ktorá mala pôvodne latinský nápis Matej, kráľ uhorský. Akosi sa časom stalo, že slovo "uhorský" z podstavca zmizlo...
Na návšteve u Slovákov v Bodonoši
V polovici cesty sme si povedali, že čo keby sme navštívili aj nejakých rumunských Slovákov. Na internete sme našli zoznam slovenských obcí a náhodne sme si vybrali jednu menom Bodonoš blízko Oradey, do ktorej sme len tak bez prípravy dorazili v jedno poobedie. Zastavili sme uprostred obce pri hlúčiku troch starších ľudí, vystúpili sme a spýtali sme sa, kde sa tam dá ubytovať. Je to veľmi pozitívny šok, počuť po dvoch týždňoch v cudzine ľubozvučnú slovenčinu. „Marka vás môže ubytovať, ale až v susednej dedine“, hovorí jedna babka. „Alebo aj v internáte sa dá“, navrhuje druhá. „Ale však poďte ku mne“, pozýva nás tretí pán. Takže sme strávili príjemný večer pri domácom rampáši, diskutujúc o živote v Rumunsku.
(Október 2011)
