Hlavný cieľ dňa - vyzdvihnutie vietnamských víz. Miestny systém (ne)fungovania autobusov nás už začína štvať. Na našu 134ku čakáme vyše pol hodiny. No potom to už ide rýchlo, na ambasáde neďaleko parku Lumpini sme asi o 10:15 a víza máme v rukách bez veľkých rečí do 5 minúť. Misia splnená, môžem pokojne dochlípať svoju kávu so salkom - inú tu tuším ani nerobia.
Ďalší cieľ: antimalariká atď. Obrovské hypermoderné shopping centrum nemôže postrádať ani vyblýskanú lekáreň s anglicky hovoriacim predavačom - lekárnikom. V ponuke má len jeden druh antimalarík, ktoré ani nepoznáme - doxycom. Nemáme však veľmi na výber a s miernymi pochybnosťami berieme hneď 7 balení, ktoré by mali vystačiť na 30 dní používania pre každého (pozn.: Nakoniec sme ich brali len štyri dni a po zvážení plusov a mínusov sa nám miska váh naklonila k rozhodnutiu, že radšej ich brať nebudeme.). Okrem toho sa zásobíme predraženým repelentom a rehydratačnými tabletkami; ostatné potrebné veci už máme.
V potravinách v tom istom obchoďáku si necháme zabaliť aj obed, ktorý zhltneme hneď vonku spolu s antimalarikami s látkou doxycyklín.
Na doprave skúsime šetriť a tak sa vyberieme do centra pešo; času máme dosť a nezlomí nás ani hodina a pol šľapania po horúcich chodníkoch a cestách plných špiny a dopravného hluku jedného z najväčších miest sveta. Osviežujeme sa podivným presladeným nápojom (pomer sirup:voda - 1:1), Hanka ho nezvláda. Akonáhle prichádzame ku kráľovskému palácu, otravujú nás a osierajú (slušnejší výraz by bol zbytočným eufemizmom) miestni s „dôveryhodnou" informáciou, že palác je momentálne zavretý a otvoria ho až o štvrtej poobede a že vstup je tam a tam, čo sa nám rovnako nezdá. Najpodivnejšie na celej tejto veci je, že - ako sa zdá - celý akt vykonávajú len pre svoj „dobrý" pocit, že niekoho ošalili. Našťastie sme o tom vedeli dopredu (LP býva predsa len užitočný) a ignorujeme novinky. Pred návštevou paláca si však aj tak chceme oddýchnuť v najväčšej horúčave v priľahlom parku plnom tôní, ľavičiek a neúnavných bežcov. Ja si sadám, Hanka rovno líha, no nie nadlho - len kým jej strážnik posunkami neoznámi, že to sa tu nesmie.
Kráľovský palác obehneme takmer celý, kým nájdeme jeho hlavný vstup. Sme - napriek tomu, že vstup stíhame v hodine dvanástej, tesne pred 15:30 - znechutení množstvom turistov i výškou vstupného a po chvíli váhania si vravíme, že si nateraz vystačíme aj s fotkou zvonku a radšej sa pôjdeme pozrieť za nižší peniaz na ležiaceho majestátneho Buddhu v krásnom priľahlom chráme Pho. Domov sa vezieme asi pol hodinu ľoďou na konečnú - Nonthanburi - a odtiaľ preklimatizovaným autobusom k Toomovi.
Ilustračné zábery, Bangkok:
