Z Bratislavy vyrážame v utorok o deviatej večer, v záhorskej Kuchyni vystupujeme z autobusu presne podľa harmonogramu - 22:18. "Vysoká - 2:40" oznamuje nám smerovník, no je nám jasné, že v zimných podmienkach to nebude menej než 3 hodiny. A tak hajde po modrej značke z dediny, dnes hádam nezablúdime:) Hoci obaja sme vybavení čelovkami, ich použitie obmedzujeme na minimum, keďže zasnežené pláne a plniaci sa mesiac nám úplne vystačia. Chodník je relatívne dobre vyšľapaný, čakali sme hlbšie brodenie - na drevo však zatiaľ radšej neklopeme. Na svahoch Príslopu viac-krát strácame značku, stopy sú zaviate a orientácia v tme znížená. Inovať na nočných stromoch pôsobí okúzľujúco - a čím sme vyššie, tým viac pánov lesa nás obklopuje.
Zároveň sa však viac brodíme, ba aj vietor sa na hrebeni záčina hlásiť o slovo. Na vrchole sme asi o pol druhej v noci - rýchlo staviame stan, ktorý nám v silnom vetre takmer odletí do priepasti pod nami. Ešte pokus o pár fotografií
a následne pokus o spánok - ten sa darí len prerývane. Vstávame vedno so slnkom - cca 7:30. Malokarpatské výhľady majú vždy svoje čaro, to dnšné je umocnené rannou inverziou, panenským snehom, ba dovidíme až do Álp - rakúsky Schneeberg sa črtá ako ostrov na horizonte. Teplomer nám však ukazuje -15 C
a tak sa pred zbalením nezaobídeme bez aktívnej rannej rozvičky, ktorá nám aspon čiastočne rozmrazí prsty na rukách i nohách. Namierené máme na Zochovu chatu - ani tu po ceste nestretávame živú dušu a užívame si biele kráľovstvo pokryté azurovým saténom.
