Vie to byť trýznivé, lebo vyhorenie sprevádzajú nepríjemné fyzické pocity, a tiež kým sa zastavia akési zotrvačníky. Ich kinetická energia nedá mysli pokoj, a otravuje aj to staré známe "rob niečo darmoš, nemôžeš tu len tak sedieť a zabíjať čas". Všetko to má zotrvačnosť a tak relatívny kľud príde až po nejakom čase. Treba to nechať plynúť a nezastavovať sa ani pri zlých pocitoch a myšlienkach, ani sa nenechať uniesť niečím náhle pozitívnym. Čím viac človek ostane v pozorovaní a nekonaní, tým jasnejšie budú tie naozaj dôležité veci. A oddýchne si. Byť vláčený mysľou, to môže byť vyčerpávajúce.
Myšlienkové nekonanie - nezaháňať ich, nebrániť im, no ani ich nerozvíjať a nechytať. Nech si idú a len to pozorovať. Pomôcť môže koncentrácia na dych. A tu už sú meditačné techniky o ktorých písať nechcem (spoľahlivý zdroj je v budhizme), takže naspäť:
Motivácie sa vedia vyprázdniť. Prestanú dávať zmysel. To je normálne a dobré, ak to vedie k prehĺbeniu a objasneniu motivácie. Človek to môže zistiť neskôr, keď už nevládze. Veril tomu a nasadil do toho svoj život. No svet sa z toho nezrúti, lebo viem, že to nie je základ mojej existencie. Neidentifikujem svoje bytie týmito vratkými vecami.
Depka a malé vyhorenie sú ako pozvánka k meditácii. (Silné vyhorenie nepoznám.) Sadni si a nerob nič. Len buď pozorný, len buď, a len pozoruj nikdy nekončiaci prúd myšlienok aj pocitov. Sedieť hlboko v sebe a nenechať sa tým strhávať, vláčiť a manipulovať. Samo príde (bude sa vracať) to čo je dôležité. To si píšem, aby som mohol myšlienky nechať ďalej plynúť (povenujem sa tomu neskôr). Možno to príde až zajtra, pozajtra, alebo si len oddýchneš a odpojíš sa od toho frmolu mysle. Máš čas. Pekne pomaly, a nie ako v reklame. Nie sme tu na svete v súťaži.
