To že sme sa narodili ako ľudia je v budhizme popisované ako šťastné zrodenie. Máme totiž veľkú šancu dosiahnuť osvietenie, alebo sa k nemu priblížiť. Iné bytosti (podľa budhizmu) takú šancu nemajú (zvieratá, polobohovia, ...).
No zároveň, to že sme sa vôbec narodili je "prúser", odpojenie od Boha, od prvotného stavu, a je to spôsobené istými príčinami. Tieto príčiny chápem ako prvotný hriech. (Karma je zákon príčiny a následku. Zrodenie je následok.)
A "prvotný hriech" je aj karma, ktorú si nesieme z minulých životov. (Čo je teda tiež príčina na to, aby sme sa narodili.) Konkrétne to môžu byť hriechy, ktorých následkom sú napríklad útrpné životné podmienky. Rodičia alkoholici, chudoba, ... . Alebo následkom cnostných činov môže byť život v blahobyte. Toto sa dá samozrejme pozorovať už teraz v tomto živote, aké činy nás kam vedú. (Keď je blahobyt nadobúdaný nepoctivo, v mysli narastá "peklo" a nemožno to za blaho-bytie považovať)
Samozrejme, že "karma" nemá byť výhovorka ("je to jeho karma, nech sa trápi"). Naopak. Mňa to núti pracovať na sebe a okolí bez výhovoriek. "Ako si zasial, tak zožneš." A sejeme stále.
Cieľ je vystúpiť z kolobehu znovuzrodzovania a návrat, splynutie s "prapodstatou", s Bohom, vrátiť sa do prvotného stavu. Ciest je viac, no asi všetky sa zhodnú v konaní cnostných činov, v pokornom prijatí situácie, v prijatí svojho kríža - svojej osobnej kondície.
