Však ženy také niečo majú, tak prečo nie aj muži, keď už je tá rovnoprávnosť? Či nie je vari každý piaty muž psychicky deptaný zo strany svojej ženy, keď sa vracia neskoro z krčmy, kde preberal veľmi dôležité životné témy? Či nie je každý piaty muž utláčaný, keď si chce pozrieť dobrý futbalový zápas a jeho milovaná žena aj s priateľkami sledujú 256. časť telenovely? Či netrpí každý piaty muž hlbokou depresiou, keď jeho manželka šoféruje jeho miláčika-auto? Takýchto „opodstatnených“ otázok má každý muž stovky...
Ale teraz trochu vážnejšie. S rovnoprávnosťou oboch pohlaví majú niektorí muži naozaj negatívne skúsenosti. Napríklad čo sa týka rodinného práva. Pýtam sa, prečo nemôžu byť zverené deti do výchovy otca, ale vždy sa prihliada na matku detí? Poznám niekoľko prípadov, keď matka detí sa evidentne o svoje deti poriadne nestarala, bola alkoholička a napriek tomu jej súd zveril deti do opatery! Kde je spravodlivosť a rovnoprávnosť? Ďalší prípad bol, keď matka detí nedbala na výchovu svojich detí a nechala ich navštevovať školu spolu so sociálne neprispôsobivými deťmi, napriek tomu, že o pár kilometrov ďalej existovala škola na oveľa vyššej úrovni. Otec detí na súde argumentoval v konaní o zverení detí do výchovy aj tým, že im môže ponúknuť v mieste svojho bydliska lepšie možnosti na vzdelanie. Argumentácia sudkyne bola nasledovná: Myslíte si, že vzdelanie je dôležité v živote detí? A deti ostali naďalej zverené do výchovy matky. Tiež je zarážajúce, že viac ako 90 percent sudcov, ktorí sa venujú rodinnému právu sú práve ženy. O objektívnosti rozhodovania v takýchto súdnych jednaniach môžeme len polemizovať.
I v trestnom práve sa nájdu prípady, kde muži ťahajú za kratší koniec. Trestný čin znásilnenia sa týka takmer výlučne iba mužov. Ženy sa nemôžu dopustiť tohto trestného činu? Alebo sa mužské obete tohto trestného činu boja prípad nahlásiť na políciu pre prípadné zosmiešnenie zo strany verejnosti? Otázky zatiaľ zostávajú nezodpovedané. Poznám ďalší prípad, keď žena zneužila túto medzeru v trestnom práve. Po odmietnutí jej návrhov na bližšie zoznámenie zo strany jedného muža, si v zlosti a v záchvate pomstychtivosti roztrhala svojimi nechtami na rukách pančušky a spôsobila si škrabance na tvári. Následne nešťastníka, ktorý ju odmietol, nahlásila na polícii pre pokus o znásilnenie. Polícia samozrejme nič nedokázala v prospech onoho nešťastného muža. Nevinná obeť bola právoplatne odsúdená a odsedela si za nevykonaný čin za mrežami niekoľko rokov. Pýtam sa znovu, kde je tá spravodlivosť a rovnoprávnosť medzi obidvoma pohlaviami? Dobre je známy aj vtip, ktorý koluje vo verejnosti. Keď muž zabije ženu počas domáceho násilia, žena bola utláčanou obeťou. Keď žena zabije muža v domácom násilí, žena bola znovu utláčanou obeťou a ten „sviniar“ si to určite zaslúžil. Aj toto dokumentuje, aj keď trochu úsmevne, pohľad verejnosti na rovnoprávnosť oboch pohlaví.
Záverom chcem podotknúť, že nemám nič proti ženám. Práve naopak. Som veľmi rád, že sa ženy stali samostatnými, úspešnými a rovnocennými partnermi mužov. Mnohokrát sú ženy lepšími manažérmi vo firmách ako muži. I v iných profesiách bývajú ženy úspešnejšie ako muži. Je dobré, že ženy už neostávajú v domácnosti a iba manžel zarába, ako tomu bolo v minulosti. Je naozaj dobré, keď aj muž preberá zodpovednosť od ženy za chod domácnosti a výchovu detí. Ale pýtam sa, či sme to náhodou už neprehnali s tou emancipáciou žien? Nie je na čase emancipovať aj mužov? Čo keby sme si my muži založili hnutie s názvom Každý piaty muž....?
