Bol vychudnutý, strapatý a zarastený. Výraz jeho očí prezrádzal smútok zo života a obavu z budúcnosti. Nedalo mi to a kúpil som si od neho posledný výtlačok, ktorý držal vo svojich skrehnutých rukách. Poďakoval mi tak vrelo, ako keby som mu práve zachránil život. Bolo mi ho ľúto, takého uzimeného, a tak som ho pozval na horúci čaj do blízkej reštaurácie. Najskôr na mňa pozeral ako na ôsmy div sveta, ale keď videl, že to myslím vážne, začal mi znovu donekonečna ďakovať... Keď sme si sadli k stolu, rozhovoril sa o ťažkom živote na ulici, o tom ako prespáva v kanáloch pri potrubí s teplou vodou, na lavičkách v parku... Keď som sa ho spýtal prečo nejde do útulku pre bezdomovcov, povedal mi, že aj tam chodí prespávať, ale nie vždy tam má miesto na prespanie, a preto si musí niečo nájsť na ulici. Po chvíľke ticha a premýšľania som sa ho spýtal, ako sa dostal do takéhoto mizerného stavu, na ulicu. Najskôr mi o tom nechcel hovoriť, ale po mojom prehováraní začal rozprávať svoj smutný príbeh:
„Vyrastal som v detskom domove. Rodičia boli alkoholici, ktorí sa viac pozerali na dno pohárika, ako sa starali o svoje deti. Keď som mal dva roky, odobral nás deti sociálny úrad a umiestnil do detského domova. Tam mi bolo dobre, našiel som si priateľov a vyučil sa za zámočníka. Keď som mal osemnásť rokov, musel som z domova odísť. Ale našťastie som mal prácu v železiarňach a býval som na robotníckej ubytovni, takže mi takmer nič nechýbalo.
Dni a roky ubiehali a ja som stále pracoval v železiarňach a býval na ubytovni. Jedného dňa, keď som mal 22 rokov som na diskotéke spoznal dievča, do ktorého som sa na prvý pohľad zaľúbil. Vysoká štíhla s tmavými dlhými vlasmi a modrými očami. Nevedel som z nej od prvej chvíle odtrhnúť oči. Po počiatočnom ostýchaní som sa odvážil osloviť ju a pozvať do tanca. Bola to moja najkrajšia noc, lebo som ju s ňou pretancoval až do rána. Obidvaja sme si padli navzájom do oka a od tej noci sme spolu chodili. Spočiatku nám okolie, hlavne jej rodičia, nepriali. Pretože ona študovala na vysokej škole a ja som bol len obyčajný zámočník s učňovkou a bez vlastnej rodiny. Ale my sme boli do seba takí zaľúbení, že sme nedbali na takéto reči a po roku chodenia sme si našli podnájom, malý jednoizbový bytík a začali tam spolu žiť. Priateľka práve skončila vysokú školu a začala pracovať na úrade životného prostredia a ja som stále dochádzal do práce v železiarňach. Po asi polroku, zostala priateľka tehotná a vtedy sa situácia zmenila. Jej rodičia sa museli so mnou zmieriť, usporiadali nám svadbu a dokonca navrhli, aby sme išli bývať k nim do rodičovského domu, kde nám uvoľnili celé jedno poschodie. Súhlasili sme s tým a jedného dňa sme sa do ich domu presťahovali.
Myslím, že tu nastal zlom v našom vzťahu, pretože matka manželke od začiatku húdla do hlavy reči proti mne. Že som len taký niktoš, skaderuka – skadenoha. Viem to, pretože som si ich rozhovor náhodne vypočul, keď som robil v dielni a oni boli vo vedľajšej miestnosti. Napriek tomu sme naďalej žili pod ich strechou. Narodila sa nám pekná dcérka Nikolka. Mala čierne vlásky a modré oči ako jej mama. Hneď ako som ju prvýkrát uvidel v pôrodnici bol som z nej hotový. Bola to moja druhá láska, moja Nikolka.
Život plynul ďalej i s nespočetnými hádkami, ktoré som musel zniesť so svokrovcami. Po troch rokoch sa manželka vrátila do zamestnania otrávená s rečami svojej matky. Náš vzájomný vzťah s manželkou bol v tej dobe už dosť naštrbený a mojím celým životom bola už iba moja malá Nikolka. Manželka si vo svojej novej práci našla milenca – vysokoškolsky vzdelaného chlapa. Svokra ju za to nielenže neodsúdila, ale otvorene podporovala. Stal som sa piatym kolesom u voza, s ktorým sa ani dvere nerozprávali, iba moja malá Nikolka. Každý deň bol pre mňa obrovským utrpením. Manželka chodila domov v noci vyrehotaná a smiala sa mi do očí. Samozrejme spolu sme už ani nespali, mojím miestom bol starý gauč v obývačke. Jedného dňa mi manželka oznámila, že sa mám zbaliť a odísť z ich domu, že ma tam už nechce. Nepomohlo ani prosenie ani nadávky, že máme našu spoločnú dcérku Nikolku, nech na ňu myslí. Proti trom vrieskajúcim ľuďom som bol bezmocný a tak som si zbalil svoje veci a skončil som znovu na robotníckej ubytovni. Môj život sa ocitol v troskách, keď mi prišlo oznámenie zo súdu s návrhom na rozvod manželstva, pretože ten súd dopadol pre mňa katastrofálne. Manželka ma na pojednávaní vykreslila ako násilníka a alkoholika, ktorý bíjaval našu dcérku a žiadala o zákaz styku s dieťaťom. Sudkyňa jej hereckému výkonu uverila, naše manželstvo rozviedla a mne zakázala styk s mojou Nikolkou.
To bolo na mňa už veľa a až vtedy som začal piť. V práci mi to chvíľu tolerovali, že som chodil s červenými očami do roboty, lebo vedeli čo som prežil. Až raz ma na bráne podniku odchytila SBSka strážiaca firmu a dala mi fúkať. Samozrejme som nafúkal, a tak som z jedného dňa na druhý skončil na dlažbe a bez strechy nad hlavou.
Život na ulici nebol zo začiatku vôbec jednoduchý. Bezdomovci majú svoje uzavreté skupiny a dostať sa medzi nich nie je ľahké. Novica nemajú radi, pretože je to pre nich konkurencia. Preto som fungoval sám, vyberal som kontajnery a zbieral fľašky, papier a kov do zberu, len aby som si mohol kúpiť nejaké jedlo. Po nejakom čase som sa dostal k časopisu Nota-Bene a odvtedy už asi rok chodím a predávam tento časopis.“ zmĺkol a so zaslzenými očami pozeral von oknom na zasnežené parkovisko. Chvíľku sme potom ešte sedeli v reštaurácii a rozprávali sa o živote ako takom.
Od toho dňa som ho už viac nevidel. Neviem, čo sa s ním stalo. Či si uvedomil svoj biedny stav a našiel si normálnu prácu, bývanie a začal žiť ako každý iný človek, alebo upadol vo svojom zúfalstve ešte hlbšie a vykašlal sa aj na predávanie Nota-Bene... Dúfam, že je to tá prvá možnosť, pretože to bol dobrý človek, ku ktorému bol osud mimoriadne krutý a ktorý si takýto život vôbec nezaslúžil...
