Všade okolo nás je život. Tam, kde ste sa práve pozreli, aj tam sa niečo deje. Buď na povrchu, alebo pod ním. Sme ním. Aj baktéria, či atóm- aj tam je život. Život tvorí život. A život tvorí aj smrť. Okamihom života, začína žiť aj smrť. Tieto dva prejavy Vesmíru sa v nás stále stretávajú. Každou chvíľou a okamihom. Až smrťou zistíme pravdu o zdanlivej ilúzii a mýte života. Že život je i tam, kde ho zdanlivo nevidíme a necítime. Že je naším najhlbším a najpozitívnejším vyjadrením prirodzenosti. My sme si naň kúpili vstupenku. A možno sme na ňu stáli dlho.... v ešte dlhšom rade.
Plávame v ňom, lozíme po ňom, skáčeme doňho, dýchame ho. Azda sa ho aj snažíme uloviť, či nad ním mať zdanlivú kontrolu. No život sa dá ťažko stlačiť do škatuľky, či tvarovať. Možno by sa dal prirovnať k energii, ktorá nás presahuje, no zároveň je nami. Je vo všetkom a všetkým. Život okolo nás stále prebieha a v závislosti od toho, ako my naň reagujeme, zažívame jeho prejavy v sebe. Nech sú akékoľvek. Je to o nás.
Možno sme ako v rieke. Aj v nej je veľa života. Malá rybka zvedavo plávajúca pod hladinou je zrazu chytená hladnou čajkou. V okamihu ešte za letu, ju zobák prehltne. A čo sa udeje? Zmení sa niečo? Tečie rieka inak? Udeje sa čosi zvláštne? Nie, je len o jedného menej a druhého o niečo viac. Ryba je v čajke a čajka sa tak trochu stala rybou. A rieka šumí ďalej tie svoje mokré melódie. Všetko je tak v poriadku. A čo ak aj náš život je takou riekou? Kam plávame? A s kým? Sme čajkou, či rybou? Plávame s prúdom, či proti nemu? Možno by sme sa mali naučiť sa orientovať. Teda, kde sme a potom, kde chceme ísť. Pretože, nemôžeme ísť niekam, ak nevieme, kde teraz sme. A platí to iste aj naopak.
A rieka-život tečie. Tečie okolo nás a v nás. Len my sme buď viac, či menej rieke podobní. Často okolo seba kopírujeme a plávame v dave. Teda v húfe... a niektorí si dav nevšímajú. Dokonca im môže byť ľahostajný. Teraz ešte možno dav odsudzujú, no nedochádza im, že odsudzujú aj sami seba. Pretože tak ako sa stala ryba po jej smrti časťou čajky a čajka sa na chvíľu stala rybou- tak sme aj my všetkým okolo nás. Ja som časťou teba, ty si časťou mňa. A ak niekoho odsúvame nabok, nechceme ho vidieť, robíme to najprv so sebou. To asi dáva zmysel. Alebo nie? Ale k tomu davu. Niekto ide v dave, iný nie. To je skvelé, veď ani nás by nebavilo, keby boli všetky kvety iba červené... To by bola nuda. Zčerveneli by sme a iné farby by sme postupne zabúdali.
Ozaj, poznáme aké máme v sebe farby? Vieme o nich? Niektorí majú iba čiernu a bielu. Iní zase bielu a čiernu. Ďalší má viac červenej, tretí je celý žltý. Iný sa zafarbí podľa okolností... A v tom, čo stojí na rohu je dúha. Každý sme iný, no predsa máme rovnakú hodnotu. A v každom z nás je život i smrť. Už nemusíme nikam utekať, už nepotrebujeme nič stihnúť, ani sa opíjať po víkendoch. Už nemusíme nič. Iba môžeme. Po tieto dni veľa z nás skúša ohmatať v sebe farbu. Akí sme v našom vnútri? Na akú farbu, či žiarovku svietime? Máme v sebe viac čajky, alebo ryby?
Viem len, že v tomto celom veľkom predstavení sme sami sebe tými najlepšími hercami i divákmi súčasne. A zároveň tou najväčšou odmenou... Sami pre seba tým najväčším darom. Svoje diplomy a rieky si píšeme každý deň. A maturita so stužkovou sa strieda rovnako pokojne ako deň a noc...
