JUBILANT
John Henry Bonham, prezývaný Bonzo, sa narodil 31. mája 1948 v anglickom meste Redditch, grófstvo Worcestershire. Hre na bicie nástroje sa začal venovať už v detstve, ako päťročný si postavil „sadu“ z plechoviek od kávy a napodobňoval svoje vtedajšie idoly – Geneho Krupu a Buddyho Ritcha. Keď mal desať rokov, jeho matka (Boh jej žehnaj za to rozhodnutie) mu kúpila jeho prvý malý bubon (alebo, ak chcete „rytmičák“,prípadne „šroťák“,eventuálne „virbel“). V pätnástich už mlátil do svojej prvej ozajstnej sady značky Premier. Mimochodom, solídne hudobné vzdelanie sa mu vyhlo, ale pri jeho talente to nemožno považovať za handycap. V detstve a mladosti neprejavoval veľký záujem o štúdium. Na jednom z jeho prvých školských vysvedčení jeho pedagóg formuloval hodnotenie: „Skončí buď ako zametač, alebo ako milionár“. Veľmi trefné a jasnozrivé. Našťastie pre Bonhama, správne bolo „B“. Po ukončení štúdia na Wiltan House public school pracoval v otcovej stavebnej firme ako robotník, popri tom hrával s rôznymi miestnymi kapelami (Terry Webb and the Spiders, The Nicky James Movement, The Blue Star Trio, The Senators, A Way of Life, Crawling King Snakes so spevákom Robertom Plantom, The Nicky James Movement, Steve Brett and The Mavericks, Band of Joy - opäť s Plantom). Od roku 1968 sa živil hrou na bicie ako profík, ale spočiatku to nebol ktovieako výnosný biznis. Hral v doprovodnej skupine amerického speváka menom Tim Rose, ale jeho kredit stúpal a „poškuľovali“ po ňom aj Joe Cocker a Chris Farlowe. Keď Robert Plant a Jimmy Page hľadali bubeníka do novovznikajúcej kapely, postavenej na základoch rozpadnutých Yardbirds, Plant si spomenul na excelentného hromotĺka, s ktorým sa v minulosti stretol v kapele Band of Joy. Bol to John Bonham.
KAPELA
Bonham nápadom vôbec nebol nadšený. Honorár 40 libier týždenne za účinkovanie v kapele Tima Rosea mu pripadal v porovnaní s ponukou od Pagea a Planta ako onen známy „vrabec v hrsti“. Úlohy „uloviť“ Bonhama sa ujal nový manažér kapely Peter Grant, bezmála dvojmetrový valibuk, ktorý nerozumel slovnému spojeniu „nedá sa“. Page a Grant nakoniec Bonhama dostrkali k rozhodnutiu prijať ponuku na spoluprácu a vznik kapely bol na dosah ruky. Post basgitaristu obsadil výnimočne talentovaný muzikant John Paul Jones. Hneď prvá skúška v malom londýnskom štúdiu na Gerrard Street naznačila obrovský potenciál zoskupenia. Repertoár vznikol krátkom čase a kapela vyrazila na prvé krátke turné po Škandinávii pod názvom New Yardbirds. Krátko nato sa rozhodli zmeniť si názov na Led Zeppelin. Rozpisovať podrobnú históriu Led Zeppelin by bolo asi zbytočné. Bola to kráľovská jazda štyroch rockerov, ktorí sa stali ikonami hardrocku a hviezdami prvej svetovej veľkosti. Záujemcom odporúčam publikáciu A celebration z pera Dave Lewisa (Champagne avantgarde, Bratislava 1994) alebo Schody do neba: Led Zeppelin bez cenzury autorov Richarda Colea a Richarda Trubo (Volvox globator, Praha 1998). Príbeh skupiny Led Zeppelin je príbehom ako vystrihnutým podľa šablóny „sex, drogy a rock & roll“, pričom v prípade Johna Bonhama zohral svoju rolu okrem drog hlavne alkohol. V lekárskej správe o jeho smrti bolo uvedené, že zomrel na otravu alkoholom po požití štyridsiatich štandardných odmeriek vodky (0,8 litra) v priebehu dvanástich hodín a následným zadusením vlastnými zvratkami v spánku. Stalo sa to 25. septembra 1980. Mal tridsaťdva rokov.
Smrť Johna Bonhama znamenala zánik skupiny Led Zeppelin. Napriek fámam, že na miesto bubeníka v kapele kandidujú takí borci ako Cozy Powell, Carl Palmer, Aynsley Dunbar, Carmine Appice, Barriemore Barlow, Simon Kirke, či Bev Bevan, pokračovanie činnosti bolo pre zvyšok kapely nepredstaviteľné. Bonzova smrť bola nenahraditeľnou stratou. 4. decembra 1980 Led Zeppelin uverejnili tlačové vyhlásenie: „Radi by sme dali na vedomie, že strata nášho vzácneho priateľa a hlboká úcta k jeho rodine spoločne s vedomím nerozlučnej jednoty, ktorú zdieľame s našim manažérom, nás viedli k rozhodnutiu, že nemôžeme ďalej pokračovať“.
DISKOGRAFIA
Led Zeppelin (marec 1969, 6. v britskej hitparáde, v rebríčku 79 týždňov)
Led Zeppelin II (október 1969, 1. v britskej hitparáde, v rebríčku 138 týždňov)
Led Zeppelin III (október 1970, 1. v britskej hitparáde, v rebríčku 40 týždňov)
Four Symbols (november 1971, 1. v britskej hitparáde, v rebríčku 62 týždňov)
Houses of the Holy (marec 1973, 1. v britskej hitparáde, v rebríčku 13 týždňov)
Physical Graffiti (február 1975, 1. v britskej hitparáde, v rebríčku 27 týždňov)
Presence (apríl 1976, 1. v britskej hitparáde, v rebríčku 14 týždňov)
Sondtrack Songs Remains the Same (október 1976, 1. v britskej hitparáde, v rebríčku 15 týždňov)
In Through the Out Door (august 1979, 1. v britskej hitparáde, v rebríčku 16 týždňov)
Coda (november 1982, 4. v britskej hitparáde, v rebríčku 7 týždňov)
albumy, ktoré Bonzo nahral mimo Led Zeppelin:
Lord Sutch and Heavy Friends (1970)
Roy Wood: Keep your Hands on the Wheel (z albumu On the Road Again – 1978)
Paul McCartney a skupina Wings: Back to the Egg
BICIE
Bonzo počas svojej kariéry hral na rôzne sady bicích. Preferoval značku LUDWIG, v rôznych obdobiach experimentoval z rôznymi materiálmi. Začal pri javorovom dreve (s povrchovou úpravou green sparkle, silver sparkle), od roku 1973 skúšal plexi (model Amber Vistalite) a od roku 1977 až do konca svojej kariéry oceľ (model Stainless steel). Na všetky mal „obuté“ blany REMO Black dot a Emperor. Bonzo používal masívny veľký bubon s priemerom 26” , 14 alebo 15” tom, 16” a 18”, resp. 16” a 20” kotle a nenapodobniteľný 6-1/2” hlboký, 14” malý bubon LUDWIG Supra-Phonic. Od roku 1970 používal sadu doplnenú o 36-palcový gong PAISTE, od roku 1972 pridal k sade dva (24“ a 26“) tympany. Na veľký bubon hral pomocou bubnovej šľapky Speed King. Čo sa týka činel, Bonzo používal sadu PAISTE 2002: 15“ Hi-hat Sound edge, 18 a 20“ Medium Crash a 22 alebo 24“ Medium Ride. Nad horným tanierom hajtky zvykol mať vodorovne uchytený „ching ring“, malú tamburínku, ktorá svojim zvukom zdôrazňovala metrum skladby pri zošľapávaní pedálu hajtky. Mimochodom, jeden činel značky PAISTE má Bonzo aj na svojom hrobe, opretý o náhrobný kameň. Zrejme dar anonymného obdivovateľa. Vo viacerých kluboch sú vystavené údajne autentické Bonzove súpravy. Napríklad v Rock Café v Barcellone opatrujú sadu LUDWIG, avšak chaotické rozostavenie bubnov a činel budí dojem, že ich občas pri vysávaní popresúva pani upratovačka, zrejme bez bubeníckej kvalifikácie. Americká firma LUDWIG, kedysi svetový líder vo svojom segmente, oživuje záujem bubeníkov, hrajúcich zeppelínovský revival svojou sadou Vistalite – korpusy bubnov vyrobené z plexi v oranžovej farbe pripomínajú Bonza v jeho najslávnejšom období.
SÓLA
Jedinečnou prezentáciu originálnej a virtuóznej hry boli Bonzove sóla na bicích, pravidelná súčasť koncertných show skupiny Led Zeppelin. Bonzove sólo na bicích bolo spravidla súčasťou skladby Moby Dick z druhého albumu Zepelínov. Táto skladba patrila do koncertného repertoáru od novembra 1969 až do roku 1977. Jej dĺžka kolísala podľa Bonzovej chuti a invencie, spravidla trvala približne dvadsať minút. Krátke inštrumentálne intro skladby prechádzalo do improvizácie na tomoch a kotloch, kedy Bonzo varioval tempo a rytmus skladby a zabával sa vyludzovaním zvukov a rytmických motívov pomocou paličiek i pästí, prípadne dlaní. Jedinečná lahôdka pre odborníkov i laikov. Počas Bonzovho sóla si zvyšok kapely dal „cikpauzu“. V rok 1975 Bonzo doplnil do sóla motív zo skladby Whole Lotta Love, ktorý hral na elektronicky snímaných tympanoch.
ZVUK
Spomínať na Bonza a nepripomenúť jeho priekopnícky sound bicích by bolo trestuhodné. Na druhej strane – spievať ódy na jeho brutálne hromobitie by bolo nosením dreva do lesa. Bonzo prenášal obrovskú silu svojich paží a nôh do svojich bicích a vôbec ich pritom nešetril. Jeho technik, Jeff Ochletree, ktorý absolvoval s Led Zeppelin v sedemdesiatych rokoch dve turné, konštatoval: „Bonzove bicie zneli skvelo na pódiu i v štúdiu. Dôvodov bolo niekoľko: skvelý výkon hráča, správny spôsob umiestnenia mikrofónov a nahrávanie v „živých“ priestoroch – nahrával v štúdiách s vysokým stropom, drevenou podlahou a množstvom akustických odrazových plôch.“
Zvukový majster Eddie Kramer, ktorý často nahrával s Bonzom, mu nevnucoval svoj koncept, ale prijal a rozvinul ten Bonzov. V snahe autenticky zachytiť jeho divoký, razantný štýl, volil optimálny pomer medzi kontaktným a priestorovým snímaním zvuku, pričom umiestnil mikrofóny relatívne ďaleko od bicích, aby dosiahol priestorový, dunivý zvuk. Bonzo používal rezonančnú blanu veľkého bubna bez otvoru, pričom zvuk bol snímaný dvoma mikrofónmi: jedným v strede blany a druhým bližšie k okraju bubna. Osobitou kapitolou je tlmenie (muffling) zvuku bicích. Bonzo takmer úplne vylúčil používanie „dusítok“, tlmiacich rezonanciu blán. Blany na veľkom bubne netlmil vôbec, výnimočne na to používal nastrihaný novinový papier. Jeho technik Jeff Ochletree raz menil blany a zabudol vložiť novinový papier do „kopáka“. Bonzovi sa zvuk bubna páčil a konštatoval, že znie dobre. Jeff poznamenal, že zabudol dať do bubna noviny, načo Bonzo zareagoval tak, že zazrel naň ako diabol a povedal: „Začínaš určovať pravidlá, čo?“
Bez ohľadu na značku a typ bicích, blán, činel, spôsob ladenia a snímania zvuku bicích, rozhodujúcim faktorom bol Bonzo sám. Bol exaktným dôkazom, že skutočný muzikant tvorí svoj, autentický a nezameniteľný sound. Bonzo si ho vzal so sebou do hrobu a všetci jeho napodobovatelia boli a sú málo úspešní. Ale Bonzo napriek tomu, že už takmer tridsať rokov nie je medzi živými, ostal medzi nami vo svojich nahrávkach. Dovolím si parafrázovať komunistických ideológov a pozmeniť ich slogan o Leninovej nesmrteľnosti: vďaka svojmu bubeníckemu kumštu je Bonzo večne živý.
