X+
Nuž, tak aspoň v krátkosti. Nápad navštíviť Záruby vo mne vrel už dlhší čas. Zorganizovanie bolo pre počasie častokrát problematické, preto sa nám vlastne podarilo vyraziť až na tretí pokus. Zostavu tvorili všetci menovaní a musím podotknúť, že o srandu naozaj nebola núdza. Aj napriek tomu, že chalani sa videli prvýkrát v živote (viac-menej. Viem Maťo, že ty máš dobrú pamäť).
Náš východiskový i odchodiskový bod bola železničná stanica Smolenice (210m). Po žltej značkovanej ceste sme sa napojili na červenú, ktorá nás doviedla až na Havraniu skalu (580m). Ani nie o hodinku, po celkom nenáročnom teréne, bol zdolaný vrchol Záruby (po našom Zásnuby). Ten sa týčil vo výške 767,4 m.n.m. Našu spokojnosť ochudobňovali iba vysoké stromy brániace nám v inak určite prekrásnom výhľade. Ten sa obmedzil akurát na Vápennú a nejaké okolité hrebene. Na vrchole sa skvel prekrásny dvojkríž. Džony najprv uvažoval o tom, či ho tam nevyviezli helikoptérou, ale po dlhšom a únavnom spoločnom uvažovaní, sme túto možnosť vylúčili a prijali fakt, že to boli ľudia, ktorí sa sem až s ním liepali. Ono, nemyslite si, že by na to prišiel každý, to iba my sme taký inteligenti. Po dlhšom oddychu a vyprázdnení tekutín („Peťo, už zase!?") nám ostávala cesta dolu. Zelenou na rázcestie pod Čertovým žľabom a potom modrou k Smolenickému zámku a k Smoleniciam.
Pri Smolenickom zámku sme si skvostne polebedili, navštívili túto pamätihodnosť a skúmali jej tajomstvá (tá socha nebola až taká ťažká, myslím, že by ju podvihol každý zdatnejší). Zaujalo nás aj jazierko v okolí, iba škoda, že sa ten krokodíl vôbec nehýbal. Asi bol už príliš starý.
Cestou k stanici nám nejaká milá pani povedala, že sa tam dostaneme za dvadsať minút. Postarší ľudia majú niekedy problémy s vnímaním časového priestoru, tak sme jej koniec koncov nevyčítali, že naša cesta trvala cez päťdesiatminút. Inak v pohode.
Tak sme sa teda dostali k stanici, no vlak nám odchádzal až asi za hodinku. Využili sme príležitosť posilniť sa v neďalekom Šenku. Pivká padli náramne dobre, len peniaze zas neboli, takže cesta do Blavy sa obišla bez rôznych neprebádaných územií. Pri prestupovaní v Trnave nám síce skoro ušiel vlak, ale to nám na dobrej nálade neubralo. Teda aspoň mne dlhú dobu nie.
Presne takto si predstavujem vynikajúcu turistiku. Všetko perfektne značené, príjemný terén, pekné počasie a to najhlavnejšie z hlavného, skvelí a výnimoční ľudia s ktorými som mal tú česť stráviť tento prekrásny deň. Ďakujem. ......smrk.
Peter Gregor
