Náhorný Karabach alebo Artsakh – Čierna záhrada prekonal moje očakávania v každom slova zmysle. Hlavné mesto Stepanakert je malým Švajčiarskom Karabachu. Fungujúca infraštruktúra, nové, zrenovované budovy, neuveriteľné historické múzeum, park v centre a všadeprítomná príjemná atmosféra. Ostatné časti Karabachu už tak ale nepôsobia, hoci renovácia prichádza i do tých najzapadlejších častí.
Ja som sa udomácnil v dome Sara na okraji mini mestečka Shushi. Saro žije so svojou rodinou v láske, rešpekte a s obrovskou ochotou oboznámiť cestovateľov s faktami dotýkajúce sa jeho domova. Mal som jednoducho šťastie a na pár dní som sa cítil ako súčasť veľkej rodiny. K tomu sa pridala aj energiou nabitá fena Jessie a prítulná mačka zvaná jednoducho Katu. Teplo domova ako z rozprávky, a to som nespomenul kuchyňu mamy Hasmik a jej plnenú kapustu, boršč a ďatle v sladkom náleve. Už teraz mi to všetko chýba.
Shushi bolo kedysi centrom kultúry a umenia Arménov a Azerov (ľudí žijúci v Azerbajdžane). Písalo sa 19. storočie. Mesto bolo známe svojou vzájomnou tolerantnosťou a pokojným spolužitím rôznych národností. Žiaľ, to je už dávno preč. Vojna zrovnala toto mestečko de facto so zemou a z pôvodných 17000 obyvateľov ich tu v súčasnosti žije ani nie 5000.
Najväčšiu stopu vo mne zanechala návšteva opustenej mešity neďaleko centra, kde som dokonca vystúpil na vežu, z ktorej muezíni prebúdzali obyvateľstvo k ranným modlitbám. Saro ma uistil, že aj táto mešita sa čoskoro dočká obnovenia, čo ma veľmi potešilo.
O deň neskôr sa poznávam s Vladikom, šikovným šesťdesiatnikom, ktorý ma povezie hádam po polovici Karabachu. Ráno je hmlisto a mokro, trochu sa obávam, že počasie nám nebude priať, okrem zimy to však nakoniec zvládneme bez ujmy (až na ten defekt). Vydávame sa k viac ako 2000 rokov starému platanu neďaleko dediny Karmir Šuka, kde by ste pokojne mohli zájsť aj autom, keby nebol ohradený. V krajšom čase tu rodiny usporadúvajú veľké pikniky, tentoraz sme tu sami. Pri platane nachádzam aj studničku s veľmi dobrou pitnou vodou.
Pokračujeme ku kláštoru Amaras z 5. Storočia, ktorý založil môj menovec Gregor zvaný Iluminátor. Pre Arménov má kláštor obrovský význam, pretože tu tvorca arménskej abecedy Mesrop Maštoc vybudoval školu, ktorej poslanie bolo rozšíriť písanú formu jazyka. Okrem kláštora vás zaujme veľký biely pes, ktorý sa s láskou na na vás vrhne a vy sa s ním musíte hrať. Pripravte si vlhčené vreckovky na očistenie ošatenia.
Priznám sa, jedným z mojich cieľov bola návšteva mesta Agdam, ktoré bolo počas vojny s Azerbajdžanom úplne zrovnané so zemou – a to doslova. Behom 3 mesiacov neostala ani jediná budova obývateľná. Dnes uvidíte iba samé ruiny a niekoľko vojenských stanovíšť. Po ceste som si všimol iba dva domy, kde podľa všetkého žili ľudia. Predtým tu žilo takmer 40000 obyvateľov. Poskytnem fotografiu z internetu a od kamaráta - dobrodruha Peťa Hofereka, ktorý fotením riskoval, aj bol zadržaný políciou. Niet pochýb o tom, že prechádzať takýmto miestom vzbudzuje v človeku veľmi zvláštne pocity.
Paradoxne, hneď za týmto mestom duchov uvidíte v perfektnom stave zreštaurované hradby pevnosti Triganakert z 1. storočia pred našim letopočtom. Vnútri sídli archeologické múzeum aj s informáciami v angličtine a bohatým výberom kamenných artefaktov. Akurát si nie som istý, keď vidím upratovačku, ako ich čistí okenou, či je to v súlade s myšlienkou zachovania ich stavu.
Po vyčerpávajúcom výstupe na hradby pri ceste naspäť sa zastavíme pri pozostatkoch pevnosti Majraberd hneď za mestom Askeran. Kedysi sa hradby ťahali až 1,5 kilometra cez údolie, dnes prebieha renovácia.
Dobrý dojem z výletu naruší defekt na našom vozidle, kde nám okoloidúce auto pomáha vybrať správny kľúč na výmenu pneumatiky. Beriem to ako satisfakciu za moju pomoc, keď som niekoľko dní predtým pomohol šoférovi s pomocou šnúrky od topánok upevniť výfuk, ktorý mu odpadol.
V iný čas na rovnakom mieste spoznávam Setu a Cristu – dve dámy v zrelom veku. Seta je Arménka žijúca čiastočne v Jerevane a vo Francúzsku – žurnalistka a autorka knihy o Arménsku a Náhornom Karabachu. Crista je pôvodom Rumunka s perfektnou znalosťou maďarčiny – učí vo Švajčiarsku a veľa hovorí. Vďaka týmto dámam trávim hádam až príliš dlhý čas v kláštore Gandzasar – ide pravdepodobne o najznámejšiu kresťanskú stavbu v celom Karabachu, ktorá je pre miestnych dôkazom, že Arméni žili v Karabachu už pred tisícmi rokov. V mojom sprievodcovi sa píše, že kláštor pochádza z 5. storočia, podľa Sety je však informácia zavádzajúca, údajne je kláštor až z 12. storočia.
Krátko pred zotmením sa Seta rozhodne oživiť spomienky spred 10 rokov, kedy napísala svoju knihu a vydávame sa na road trip po severnom Karabachu vrátane mestečka Martuni, kde azerbajdžanský snajper predvčerom zabil karabašského vojaka. Som prekvapený ako málo vojakov vidím pri krehkej karabašsko – azerbajdžanskej hranici.
„Hej priateľu, odkiaľ si?“, slušne sa zaujíma miestny vojak na benzínovej stanici. „Zo Slovenska prichádzam“, odpoviem a na pamiatku mu nechám odznak s motívom – I love Slovakia. Niekoľko takýchto odznakov nosím vždy pri sebe a dávam na pamiatku ľuďom, ktorí mi pomôžu alebo zanechajú na cestách dobrý dojem – vrelo odporúčam, vždy to poteší.
Na záver sa každý turista a objaviteľ musí zastaviť pri sochách Tatik a Papik asi 2 kilometre od centra Stepanakertu. Sú z kameňa a predstavujú nezlomného ducha miestnych obyvateľov, ktorí ich nazývajú aj „My sme naše hory“. Túto nezlomnosť prajem ťažko skúšanému národu aj naďalej, čaká ich nejasná budúcnosť, no podľa mojej mienky sú to dobrí a pohostinní ľudia, ktorí ostávajú hrdí. Prajem to aj nám – Slovákom a takisto sebe. Návšteva Karabachu vám pomôže uvedomiť si, aké je dôležité, kto sme, odkiaľ prichádzame a aké hodnoty vyznávame.
Spísal a vyfotil: Peter Gregor
Foto Agdam: internet, Peter Hoferek
