Úvod: Týmito zápiskami nadväzujem vlastne na tie posledné. Ako som už spomínal, mojou túžbou bolo absolvovať prechod Priečneho sedla, čo sa mi pri nedávnom pôsobení v Tatrách (21. - 22. 6) nepodarilo. Preto som sa rozhodol navštíviť Tatry opäť a sústrediť sa na môj cieľ, ku ktorému by sa za ideálnych podmienok dal pripísať aj Slavkovský štít. Tie podmienky predsa neboli ideálne, ale z úspechu akcie sa môžem tešiť. To však zďaleka nie je všetko. Ako sa ukázalo, o zážitky nebola vôbec núdza.
Na deficit spánku počas nočnej cesty vlakom do Popradu som si už akosi zvykol. Nie je to vždy príjemné, ale keď si spomeniem na rôznych horolezcov, ktorí sa pri ťažkých expedíciach zobúdzajú v noci, aby cez deň stihli výstup aj zostup, možno na niektorú z osemtisícoviek, hneď ma únava prejde. Ja sa samozrejme na žiadnu osemtisícovku nechystám, ale trasa, ktorú sa chystám absolvovať nebude tiež úplne jednoduchá. Prosím, Kopold a ostatní, zdržte sa smiechu.
1. deň: Začínam v Starom Smokovci pred šiestou hodinou rannou. Počasie je bez problémové, ale v Tatrách človek nikdy nevie. Väčšinu trasy si vychutnávam absolútnu samotu, turisti ešte spia. Na Hrebienok je to kúsok. Z Hrebienka na Zamkovského chatu mi cestu spríjemní Obrovský vodopád.
Prechádzam okolo chaty, kde nasledujúcu noc prespím a pokračujem malebným výstupom cez Malú Studenú dolinu. Tu už mi robí spoločnosť niekoľko ľudí, stále sa však nedá hovoriť o davoch (chválabohu, že som išiel cez týždeň). Pod Téryho chatou sa začína strmý výstup a prítomnosť snehu v niekoľkých partiách. Opäť vzhliadam prekrásny vodopád, bohužiaľ, nezistil som akým názvom disponuje. Nazvime ho teda vodopád pod Téryho chatou.
Malou Studenou dolinou
Vodopád pod Téryho chatou
Na Térinke (slangovo Téryho chata) zisťujem ako je to s priechodnosťou Priečneho sedla. Chlapík z chaty (nie chatár) sa vyjadruje pozitívne. Hoci z diaľky vyzerá Priečne sedlo kvôli množstvu snehu neprístupne, reťaze sú odkryté a trasa prechodná. Počas výstupu som však narazil na jedno nepríjemné snehové pole, ktoré bolo treba rýchlo prebehnúť a chytiť sa reťazí. Na kulminačnom bode trasy zrakom premeriavam pomerne strmú, ale nie neprekonateľnú stenu Širokej veže (2461m). Vzhľadom na nepríjemne vyzerajúce mraky a moju osamotenosť v týchto horách si výstup na jej vrchol dobre premyslím a rozhodnem sa ho zriecť.
Téryho chata, Priečne sedlo a Široká veža
Majestátny Lomnický štít
Cez Priečne sedlo
Chystám sa na zostup a čo nevidím? Chlapíka s malým dieťaťom, ako sa pokúšajú dostať preč z istených ciest. To snáď nie je možné, aby sem niekto ťahal dieťa, hovorím si v duchu. Pri tom, ako ich obchádzam to dám otcovi dieťaťa náležite najavo. On sa ospravedlňuje tým, že nevedel do čoho ide. Iste, vinu má na tom aj chlapík z chaty, ktorý ich bez problémov poslal hore, ale aj tak sa mi zdá otcovo počínanie veľmi nezodpovedné. Pokračujem teda dole a zastavujem sa v jednej časti so snehovým poľom strmo sa zvažujúcim nadol. Už - už vyťahujem cepín, aby som ho v bezpečí prešiel, spomeniem si na nešťastný párik. Pravdepodobne by mali veľké problémy prejsť to sami, tak sa rozhodnem ich počkať a pomôcť im. Som rád, lebo moju pomoc vzápätí prijímajú. Vyťahujem svoje trek palice a každému jednu podávam. Otca posielam prvého, malý je v strede a ja postupujem vzadu s cepínom, pričom malého pridržiavam o batoh. Prejdeme tak spoločne niekoľko snehových polí a veruže v jednom z nich sa malý pošmykne, našťastie ho ihneď zachytím. A presne takto sa stávajú zbytočné nehody. Keby som sa bol predsa rozhodol liepať na Širokú vežu, tak si neviem predstaviť ako by sa obidvaja bezpečne dostali dolu. Naozaj ďakujem Bohu, že sa nič nikomu nestalo. Takýmto spôsobom som sa zoznámil s Peťom - otec a malým - osemročným Maťkom.
Ľadovec
Spoločne prichádzame na Zbojnícku chatu. Úsek od Zbojníckej chaty by už mal byť bezpečný, no po malom občerstvení ostávam skoro až po Hrebienok s Peťom a Maťkom. Veľmi príjemne si nakoniec pokecáme a vymeníme si na seba aj kontakty.
Prechod cez Veľkú Studenú dolinu je naozaj impozantný, prítomným horským nosičom, ale veľká radosť z tváre nesrší, zato ich výkon je vskutku obdivuhodný.
Veľkou Studenou dolinou
Peťo a Maťko
Blízko Rainerovej chaty sa lúčim s našou dvojicou a smerujem opäť k Zamkovského chate, kde ma čaká nocľah a možnosť spoznať opäť niekoľko jedinečných osobností.
Zamkovského chata je zasadená v príjemnom prostredí a v porovnaní, napríklad s Chatou pri Zelenom plese sa mi javí oveľa osobnejšia a útulnejšia. Čo sa týka cien, tie treba brať s nadhľadom, ja som ich bral skôr tragicky. Za jednu osobu ubytovanie bez spacáku: 610 sk, pivo veľké: 55 sk, čaj: 30 sk, niečo výdatné k naplneniu žalúdka: minimálne 150 sk. Čo z toho vyplýva? Na Slovensku na dovolenke určite neušetríte.
Som na izbe z chlapíkmi z Čiernej Hory. Paráda! Aspoň sa dozviem niečo nové o tejto zemi, o ľuďoch a najmä o horách. Neviem prečo, krajiny podobného typu ma veľmi lákajú a určite sa do nich niekedy zájdem pozrieť. Dokonca si z jedným z Čiernohorcov vymením kontakt. Myslím, že to bude príjemne strávený večer.
Zatiaľ čo sa Čiernohorci sprchujú, ja zbehnem na pivko k baru. Vonku si prisadnem k trom chlapíkom. Jedného z nich spoznávam, stretám ho niekedy na autobusovej zastávke v Petržalke. Chalani vyťahujú vodku a ponúkajú ma. Zajtra ma ale čaká ešte výstup na Slavkovský štít, takže odmietam a ostávam pri pivku.
Dve hodiny potom: hráme karty, chlapíci sú už poriadne podgurážení a navzájom sa doťahujú. Naozaj je načo sa pozerať a schuti sa zasmiať. Keď prichádzam na izbu, Čiernohorci už spia.
2. deň: Budíček. Okolo šiestej som hore, Čiernohorci tiež. Vitálni to chlapci. S počasím to žiaľ nevyzerá veľmi dobre. Už zrána mierne popŕcha. Oznamujem mojim slovanským bratom, že pokiaľ nebude dážď veľmi silný a nebude fúkať vetrisko zlovestný, bol by hriech o výstup sa aspoň nepokúsiť. Lúčime sa a ktovie, možno sa ešte stretneme.
Slavkovský štít na druhý deň
Už pred Hrebienkom rozmýšľam, či sa nedá výstup o niečo skrátiť. Času nemám veľmi nazvyš a výstup sa zdá byť dlhý. Rozhodnem sa to vziať popri lanovkách priamo na hrebeň. Ako neskôr zisťujem, vedie aj tadiaľto cesta - priamo na Slavkovskú vyhliadku (1531m). Tu stretávam poľského turistu, ktorý sa taktiež chystá na vrchol. Prší v pravidelných intervaloch a už okolo deviatej hodiny rannej je viditeľnosť asi iba 20 metrov. Tak či tak, nie je to také zlé a postupovať sa dá. Gore - Tex to istí, mokrým skalám sa vyhnúť ale nedá.
Strážca na Maximiliánke
Po nejakom čase (dlhom čase) to už vyzerá, že vrchol je blízko. Omyl. Ešte sa treba potrápiť. Rozložitý skalný hrebeň je rozsiahly a ku konečnému bodu je nutné sa pomaly dopracovať. Podľa dostupnej turistickej literatúry je výstup na Slavkovský štít zaznamenaný ako namáhavý a jednotvárny. Namáhavý je dosť, to súhlasím, ale jednotvárny sa mi nezdal ani zďaleka. Výstup na Slavkovský štít je plnohodnotná vysokohorská turistika, tak by som to napísal ja. Nie nadarmo tu trénuje veľa našich slovenských himalájistov pred vstupom do značne vyšších hôr ako sú naše Tatry. Kondičku si tu preveríte dôkladne, to mi verte.
Aký príjemný výstup
Posledné metre zdolávam akoby som vystupoval na Aconcaguu. Konečne som na vrchole. Gratulujem aj Poliakovi, ktorý si tu spokojne posedáva, napriek tomu, že prší. Urobím nejaké to foto (ani to veľmi nemá význam) a Poliak - Tomek ma odfotografuje s krížom. Zostup absolvujeme spoločne. Navrhnem to Tomkovi kvôli bezpečnosti. Sme na hore totiž sami.
Tak som tu
Aj Tomek je tu
Ako tak zostupujeme, míňame ďalších odvážlivcov, ktorých taktiež láka vrchol Slavkovského štítu. Nie všetci vyzerajú byť na to pripravení, no pevne dúfam, že sa im výstup nakoniec aj tak podaril. S Tomkom sa počas nášho úniku z hôr zbližujeme a slovensko - poľsko - anglicky skúšame konverzovať o všeličom možnom. Úsmevná príhoda sa stane už v Starom Smokovci blízko železničnej stanice. Začnem sa oháňať mojou turistickou tesco palicou a zo srandy s ňou zašibrinkujem ála Zorro. Časť palice mi samozrejme celá vyletí a dopadne o niekoľko metrov dopredu. Tomek sa z chuti zasmeje a ja sa ju ihneď pokúšam dávať znova dokopy. Prosím vás, tesco výrobky si naozaj nekupujte, naozaj to ani za tú cenu nestojí.
Starý Smokovec - Poprad - Bratislava. Som nesmierne šťastný, že sa mi plánovaná trasa podarila v bezpečí absolvovať. Je až neuveriteľné, čo všetko sa môže stať cez dva dni. Je to aj Tomek, s ktorým si na seba vymeníme kontakty. Čo bolo na tomto výlete najúžasnejšie? Na svoj účet som si síce pripísal dve významné miesta v Tatrách, no omnoho viac si cením tri nové kontakty v mojom vrecku a príjemný pocit zo spoznania nielen prírodných krás.
Peter Gregor
