Dlho som neotáľal a opäť sa vybral na turistiku. Aj keď kratšiu, svoju zranenú nohu musím pomaly a postupne zaťažovať. V plánovaní som teda musel brať do úvahy minimálne prevýšenie a krátky zostup. Netrvalo dlho, kým moje rozhodnutie padlo na Tatry. Predstava pohľadov na rozoklané tatranské štíty ma magicky priťahovala. Jediné, čo ma zamrzelo, bol fakt, že sa tentoraz budem môcť na ne len pozerať. Ale ako hovorí môj dobrý kamarát: Lepšie ako nič.
Moja trasa viedla po frekventovanej asfaltke na Popradské pleso. Pri ňom skupinka turistov upriamovala svoje zraky na obrovský žľab (ešte stále plný snehu) pod Ostrvou. Priamo v jeho strede bol k vzhliadnutiu chlapík, ktorého tempo sa nezdalo byť zrovna rýchle. Chystal sa na vrchol. Neviem prečo, no mal som silný pocit, že zainteresovanému chýbala patričná výstroj k bezpečnému postupu.
Ďalej som pokračoval smerom na Štrbské pleso. Vybral som si trasu po červenej, hoci bola ešte uzatvorená. Nie preto, aby som znova niekoho provokoval, ale kvôli menšiemu počtu ľudí prechádzajúcich cez ňu. Uzávierka trasy je opodstatnená. Veľa snehu na ceste mi sťažovalo postup.
Čo by ešte možno stálo za zmienku, je čas, kedy som absolvoval túto turistiku. Štrbské pleso práve oslavovalo svoje pridruženie k obci Štrba. Práve vďaka týmto okolnostiam, sa na Štrbskom plese konalo podujatie s bohatým kultúrnym programom. Ja som z neho stihol tak desať minút.
Návrat do Bratislavy v ten istý deň.
Zopár foto na pokochanie sa:
Strmé úpätie Ostrvy
Popradské pleso
Cestou na Štrbské pleso
Na rozlúčku
Foto a text: Peter Gregor
