Úvod: Tohtoročné dusné leto nás opäť privábilo do vysokých hôr. Významný alpský vrchol Triglav, najväčší v Slovinsku má dar zvádzať. Tak sme sa nechali zviesť. Pôvodný zámer zobrať auto a ísť vo štvorici sa začal rúcať, keď bratranec Johny dal prednosť iným veciam, konkrétne kulturistike a jej drahým úskaliam v podobe rôznych suplementov. Tri dni pred odchodom sa o prekvapenie postaral Ľubo s autom, ktorý sa rozhodol vziať nohy na plecia a odriekol to tiež. Dôvody radšej nebudem uvádzať, mám dobrú náladu. Som však rád, že môj dlhoročný kamarát a súputník Peter Slama ma nesklamal a môj nápad navštíviť tieto miesta ho nevyviedol z miery aj napriek nepriaznivým okolnostiam.
Tak sme vyrazili vo dvojici a o prevažnú časť cesty sa nám starali rakúské železnice. Cesta nás tak vyšla o viac ako šesťnásobok, ako keby sme išli vo štvorici autom. Sranda musí byť aj keď nie je na chlebík!
1. deň: Z Bratislavy do Viedne, z Viedne do Salzburgu, zo Salzburgu do známeho turistického centra v Zell am See. Tam bol kemp. Cesta prebehla v pohode až na to, že sme skoro prešvihli vlak z Viedne do Salzburgu. „Peter, vieš, komu sa máš za to poďakovať. Ešteže si vzal karty." Prekvapeným rakúskym turistom sa nezdalo príliš smiešne stavať domček z karát v idúcom vlaku. My sme sa však bavili dôstojne.
Prebieha oboznamovanie sa s kempom v Zell am See. Okrem nestrážených priestorov v areáli nás prekvapuje množstvo moslimov v okolí. Dám ruku do ohňa za to, že je ich tam viac ako Rakúšakov. V tejto chvíli vieme jedno: s peniazmi bude problém.
Zell am See
Oblaky nad Vysokými Taurami
2. deň: Ako aklimatizáciu a rozcvičku pred vrcholom sme si určili 3254 metrov vysoký Hocharn v oblasti Vysoké Taury s najznámejšou a najvyššie položenou diaľnicou v Európe Großglockner Hochalpen Straße. Miesto: Hochtor (tu diaľnica kulminuje). Výška: 2504 metrov nad morom. Nezainteresovaní by si mohli nad tým aj hlavu polámať. Prečo sa chalani aklimatizujú vo výške nad tritisíc metrov, keď chcú vyjsť na ešte menší kopec (v tomto prípade Triglav)? Jednoduchá odpoveď. Z Hochtoru je to na vrchol okolo 700 výškových metrov. Zatiaľ čo na Triglave sme prekonali prevýšenie vyše 1800 metrov. Chápeš?
Pre nepriazeň počasia však bola nutná otočka. Divoký vietor, krúpy a bohviečo ešte, nás donútili pred nepríjemným skalným úsekom zísť dole. Bilancia: slabé tri hodiny ako rozcvička. Výhoda: aspoň sme stihli posledný bus, ktorý išiel o 15:24. No nešibe im?
3. deň: Príchod do Slovinska. Z Zell am See do Villachu, z Villachu do Jesenice, z Jesenice do Mojstrany, z Mojstrany stopom na Aljaževov dom (1015m). Odtiaľto začínala naša trasa na Triglav (2864m). Trochu sklamaní z predošlého neúspechu sme dúfali v úspešne zdolanie vrcholu. Obavy z preplnenej chaty prešli do prekvapenia, keď sme zistili, že na chate skoro nikto nie je. Radosť a konečne normálne ceny.
Peťo, tuším sme už v Slovinsku
Počasie však nevyzeralo dobre. Na izbe boli spolu s nami Poliaci a Česi. Poliaci sa chystali na vrchol ráno ako my a Česi sa z neho práve vrátili. Nevyzerali dobre. Noc nám „spríjemňoval" na povale ubytovaný plch, ktorý len tak z prče pobehoval okolo. Nervózny Čech sa ho snažil vystrašiť búchaním. Veľmi to nepomáhalo.
Prší, prší a prší a.......
4. deň: ......prší a prší. Ostošesť. Pred nami to idú skúsiť ostrieľaní Poliaci. Chlapi sa vrátili z Matterhornu. Ak to otočia oni, asi to naozaj nemá význam. Ideme aj my. Je búrka. Nie je dobré sa v takýto čas vybrať na vrchol.
Asi tri minúty od chaty vidíme vracať sa Poliakov. Vraveli, že na vrchole je pekne ; ) „To snáď nie je pravda!" vravíme si. Žeby nám to ani tentoraz nevyšlo? Sklamaní prečkávame na chate (viď foto) a dúfame v pekné počasie. Nelepší sa.
Sklamanie na Aljaževovom dome
Nasleduje obšmietanie po okolí, pivko, konverzácia s Nemcami, ktorí nás na chatu vzali stopom. Poliaci odchádzajú, Česi tiež. Na chatu prichádza Talian. Smiešny chlapík. Vyzerá ako majiteľ reštaurácie. Skúšame konverzovať. Spánok, plch asi spí.
5. deň: Neprší. Ráno o piatej počujeme prvých turistov. My vyrážame o siedmej. Neskôr si uvedomujeme, že to bolo trocha neskoro. Vychádza slnko a cesta je nádherná.
Predsa bude pekne
Pravdupovediac, o teréne som pred výstupom nemal nejakú určitú predstavu. Zo zápiskov sa človek nedozvie veľa, ak nie sú podrobné. Ja to teda skúsim v stručnosti opísať. Predstavte si skalu, niekedy aj s 80% sklonom a v nej kovové koly či laná, po ktorých sa štveráte. Bez nich by to mohol byť pokojne lezecký terén. Zámer som ihneď pochopil - komercia. Urobiť z ťažko prístupného vrcholu vrchol prístupný aj pre turistov. Podľa môjho názoru však viac než skúsených turistov so zvládnutými základnými lezeckými schopnosťami. Väčšina ľudí išla na vrchol bez vybavenia, ako my. No helma a možno i úväz s expreskami sú, myslím, na mieste. Skaly môžu padať zovšadiaľ a vysypať sa pri chvíľke nepozornosti nie je problém. Keď som videl na vrchol štverať sa deti a ľudí trasúcich sa od strachu na určitých ťažších úsekoch, pochopil som. To vážne nie je sranda. Nie žeby sa na vrchol nedalo dostať, človek nemusí byť horolezec, ale tabule s množstvom pamätných tabúľ na ceste aj po ceste na vrchol o niečom svedčia. Hlavne, ak vekový priemer mŕtvych bol okolo 16 - 17 rokov. Treba si to skrátka dobre rozmyslieť a prehodnotiť svoje schopnosti. Nechodím na hory iba dvakrát do roka, ale musím priznať, že cestou hore mi nebolo všetko jedno.
Bacha Peťo
Triglav ešte nie je na dohľad
Už ho vidím
To bude o hubu
Pod vrcholom stretáme nášho známeho Taliana. Je to borec, na vrchol vyšiel za tri hodiny desať. Blázon, nám to trvalo sedem hodín!
Vyšli sme. Konečne. Posielame pár esemesiek, jeme naše obľúbené konzervy, fotíme. Prichádza náš ďalší známy, mladý Nemec, ktorého sme stretli ešte cestou do Mojstrany. Sympaťák s dobrou angličtinou a hustým obočím. Prehodíme pár viet.
Konečne hore
Výhľad
Trocha sa obávam cesty dole. Zostupy sú vždy horšie, ale nakoniec to je v pohode, cítim sa istejšie.
Nepopriem, že ja s Peťom sme trochu znervózneli. Aj zo zhoršujúceho sa počasia, aj z dlhej cesty dole. Človek vtedy na druhého prenáša svoje pocity a neraz vznikajú malé či väčšie konflikty. Ale aj o tom je spolupráca v horách. Germánec nás doháňa a mizne v diaľke. Cesta dole je čoraz dlhšia. Bojujeme sami so sebou. Stmieva sa. Trielime na chatu, lebo jedlo vydávajú iba do deviatej.
Zostup viedol aj po takýchto úsekoch
Stíhame. Podávajú jotu s mäsom a pivom. Prisadneme si k Talianom. Len tak pozerajú ako to dávame do seba. Na chate už žiaľ nie je miesto, ale máme šťastie, aj nižšie je chata, kde je voľné. Najeme sa, osprchujeme a už len spať. Aj tu na povale niečo pobehuje, no je mi to fuk. Uprostred noci ma trocha napína, asi z vyčerpania. Vstávame o piatej, aby sme sa ešte ten deň dostali domov.
6. deň: Cesta domov. Vyrážame za tmy. Vyzerá to na ďalší pekný deň. Je sobota a pod vrchol prichádza množstvo áut. Vidíme aj dve bratislavské značky. Podarí sa nám stopnúť auto do Mojstrany. S milou postaršou Slovinkou konverzujeme anglicky, neskôr už iba slovensky. Presvedčili sme sa, že je to tak lepšie. Veď sme predsa Slovania.
V Jesenici po prvýkrát v živote čakáme, kým otvoria obchod. Sme hladní a potrebujeme jesť. Máme čas. Dzeme na pivo a ja, zberateľ, si odkladám fľašu slovinského pivka Zlatorog. Vlak smerujúci do Villachu prichádza. Kontrola pasov.
Vo Villachu pociťujeme nedostatok peňazí na cestu späť. Vynechávame preto jeden vlak do Viedne a hľadáme banku, kde Peťo nemusí platiť za výber peňazí. Našli sme. Úspech. No mrzí ma, že sme minuli toľko peňazí. Hnevám sa na Ľuba, keby sme šli s ním, ušetríme minimálne polovicu z už vyčerpaných zdrojov. Ako inak, cestu do Viedne si krátime hrou zvanou Poker. Celkom nám to už ide, ale o peniaze by som radšej nehral.
Totálne vyčerpanie
Do Viedne máme spiatočný lístok. Vlak ide do Petržky. Kontrolujú nám pasy. Volám domov, žiaľ, nemáme nič na jedenie, preto sa s Peťom rozhodneme dať si pizzu na stanici.
Peter Gregor
