Neviem. Možno aj existovalo iba malebné, upratané, bezpečné a čistotou, voňajúce Slovensko, ale ja som také ešte v svojom živote nezažil.
Za socializmu bol úpadok Slovenska prirodzený a naprogramovaný podstatou socializmu.
Jám, hrdze, lešení, šede, špiny, buriny, smradu, úpadku pribúdalo denne a denne bol úpadok takou samozrejmosťou, akou bola aj istota vedúcej úlohy komunistickej strany. Zvykli sme si aj na úpadok, aj na komunistov. Naučili nás, že západ zahníva. Prečo smrad bol práve u nás, už komunisti nevysvetlili. Na verejné záchody sme pri tom chodili všetci a dokonca aj komunisti! Návšteva záchodov bol špeciálny socialistický horor. Smrad, špina, chýbajúci toaletný papier, studená voda, opadávajúce popraskané kachličky, záchodová misa ako žumpa a občas aj špeciálna výtvarná folklórna inštalácia. Napríklad inštalácia ostnatého drôtu v diere pod stropom, ktorá prepojovala mužské a ženské WC v známom Bratislavskom lokále U Michala. Ostnatý drôt ako súčasť RAJa. Ostnatý drôt, brániaci spojeniu muža a ženy priamo na WC, aj taký bol socializmus.
Komunistov stav WC inak absolútne nezaujímal, komunistov zaujímali totiž len obrovské vecí. Napríklad také budovanie svetového mieru a samozrejme nekonečná láska. Presnejšie konečná láska k Sovietskemu zväzu. Z Moskvy sa mohli komunisti totiž posrať. Naopak na taký detail, ako sú ľudia a ich reálne potreby komunisti srali z veľkej výšky. Komunisti srali aj na cesty, na jamy na cestách, na katastrofálny stav autobusov, vlakov a priecestí. Železničné priecestia boli tiež jednou z mnohých čerešničiek na torte socializmu Slovenska. Prejsť hladko, a bezpečne železničné priecestie sa dalo spravidla na tanku, alebo v obrnenom transportéri. Prejsť priecestie autom, alebo autobusom, bol vždy zaručený horor. Bol v tom iba malý háčik. Nie každý mal doma tank. Väčšina Slovákov nemala dokonca ani auto a tak sa buď vozila natlačená v autobusoch, alebo v špinavej zastaranej a pomalej železnici. Mnohí Slováci sedeli radšej doma, prípadne v smradľavej krčme, plnej smradľavých mužov a zapáchajúceho WC.
Nuž tak. Človek by si myslel, že 2O rokov od pádu komunistov už nebudú problémy s priecestiami a podobne. Lenže na Slovensku stále prevládajú katastrofálne lokálne cesty, staré a špinavé vlaky a aj životu nebezpečné priecestia. Aj keď mnohé centrá miest, dedín, sa často aj dvakrát nanovo vydláždili, vynovili, ich náprotivok, okrajové časti spravidla upadali a upadajú. Okraj, okrajové, je totiž stále na okraji záujmu na celom Slovensku. Iste. Banálna, ale nutná obnova ciest druhej alebo tretej triedy, rekonštrukcia priecestí sa nedá propagandisticky využiť rovnako, ako prestrihnutie pásky na novej diaľnici, alebo vydláždenie centrálneho námestia.
Komunistický ideál (ilúzia) jedného veľkého skoku vpred, má na Slovensku stále žiaľ prednosť pred tisíckou drobných každodenných krokov smerujúcich k zušľachteniu existujúceho.
Tragédia v Polomke, ale dala jasný varovný signál Slovensku. Uvideli sme Slovensko, ako záber z hororu. Stará hrdzavá socialistická značka železničného priechodu, rozbité katastrofálne nechránené priecestie, zúfalý stav vozovky, lokálny vlak požierajúci autobus a dvanásť nevinných mŕtvych tiel. Už nešlo o jamu a kyvadlo, smrad či estetiku, ale reálne o otázku života a smrti. Nešlo o fikciu, ale reálny horor, ktorý snáď konečne preberie Slovákov zo sna. Staré, zúfalé, rozbité, nechránené, neprehľadné železničné priecestie nenainštalovali pre svoj film o Slovensku totiž Američania, ale štátne železnice Slovenska. A priecestie zabíjalo...
Ten horor je o nás. A je len a len na nás, čomu dáme naďalej prednosť. Či dáme prednosť, skutočnému riešeniu lokálnych problémov, alebo podporíme gigantické fiktívne riešenia ala širokorozchodná z Moskvy. Či dáme prednosť kalerábom gigant, alebo rozumným riešeniam konkrétnych lokálnych problémov. Už by bolo skutočne na čase, hlavne ak aj na Slovensku skončilo radostné obdobie rastu a rozšafnosti.
Momentálny stav okrajov Slovenska je totiž hanbou každého z nás, či sa nám to páči alebo nepáči, či žijeme v centre alebo na okraji.
Okraj Slovenska, nezáujem o okrajové je svedectvom hlavne o nás.
Okraj vraví o Slovákoch krutú a trpkú, pravdu:
Sme takí, aký je okraj a okraj je žiaľ horor.
Sme my Slováci teda:
Za A iba bezmocnou súčasťou hororu, ktorý nám prerástol cez hlavu.
Alebo za B, hlavne hlupáci, z ktorých si politici, úradníci a hlavne ich mecenáši, robia permanentne srandu a zároveň sa skvele zabávajú a popri tom aj bohatnú na náš úkor?
Veď aj z katastrofy v Polomke, vyrobili politici Smeru iba svoju ďalšiu mydlovú operu.
Smer zároveň novú mydlovú operu interpretuje, ako jedinú, skutočnú pravdu o katastrofálnej nehode v Polomke. „Zlyhal“ šofér, „vinník“ je starosta, prechod bol v poriadku, priecestie prehľadné, výhľad skvelý, tvrdia unisono vševediaci premiér Fico, fešák a minister vnútra Kaliňák a naozaj vážne aj minister dopravy a spojov Vážny.
Fakt neviem, či sa mám smiať a či vážne iba zaplakať...
Maďarič napísal ďalší scenár a Smeráci ho zahrali...
Stále dokola to isté...
Vláda má jasný smer...
Smer chodenia v kruhu klamstiev...
A či Vy, čo si myslíte o probléme okraja?
Napíšte, rád si prečítam.
Vopred Vám ďakujem.
Váš Peter Horváth funkey
