Nad mestom sa vznáša hmla,
ulice sú mokré ako keby pršalo a možno aj pršalo.
Veď prší stále.
Nevšimol som si, zarozprávali sme sa pri pive.
Počuť smiech opitých angličaniek v minisukniach,
kráčajúcich naboso po chladnej dlažbe námestia,
húkačky policajného auta,
asi sa zas niekto pobil a vyhodili ho z baru.
Úzke domčeky sa vynárajú z hmly a
žmurkajú sevtielkami okien do noci.
Celkom dobre sa dýcha a nieje ani príliš zima.
Atmosféra je vpodstate bezstarostná.
Úplne ako z nejakého anglického románu.
Už chýba len nejaké typické strašidlo ako vlkolak,
alebo Jack rozparovač (ten by mal mimochodom dnes večer
dosť veľký výber ).
Každý si so sebou nosíme nejaké to strašidlo.
Niektoré sa obmedzujú len na sebatýranie, ale niektorým
to nestačí a rozbíjajú verejný majetok.
Prípadne ústa nejakému náhodnému okoloidúcemu,
najlepšie niekomu čo kráča sám… ako napr. teraz ja.
Z hmly sa postupne vynárajú osvetlené ruiny gotickej katedrály
zbobardovanej ‘omylom’ za Druhej svetovej.
Nemo stoja osvetlené, ako keby mi mali niečo pripomenúť.
Je to veľmi smutné vidieť nezmyselné ruiny niečoho
takého vznešeného ako je katedrála.
Ešte smutnejšie je ale stretnúť takéto ruiny na ulici, alebo v bare.
Môžu sa zdať krásne na pohľad, plné farieb vôní a svetiel.
Sú to ale ruiny niečoho čo bolo krásne a vznešené
a toto je len pozostatok.
Ruiny z minulosti….
Opraviť ich, by bolo asi príliš nákladné
a niet toho čo by sa do takejto práce chcel pustiť.
Asi tu preto musia stáť a pripomínať.
Stavať niečo nanovo však nieje zakázané.
Nádej nezomiera a vracať sa domov je vždy fajn.
