Obytný ateliér v Pekingu, v umeleckej kolónii Huantie, ktorú dôverne poznám z predošlých dvoch pobytov, a mám tam niekoľko dobrých priateľov maliarov, som si prenajal na 35 dní. Ihneď po zabývaní, a nakúpení potrieb na maľbu, som sa pustil do štúdia pod vedením Majstra Wang Fei-a. Pre mňa je najdôležitejšie, že je špecialistom na tušovú maľbu. Maľuje moderne, úplne odlišne, ako sme zvyknutí vnímať tušovú klasickú maľbu. Práve v minulom roku vystavoval dielo, veľké 700x235cm, maľba na jemnom papieri, len tuš a voda, stovky ľudských tvárí a postáv, masa pokušenia modrenej doby. Má názov Eros. Nenšli by ste na ňom ale ani zrnko erotickosti. Majster Wang Fei je budhista, vydáva a rediguje aj časopis o budhizme a je zakladateľom spolku. Neviem, ako je to možné, ale je to tak. A pravdou je aj to, že keď som pred tromi rokmi prvýkrát videl jeho obrazy v jeho ateliéri, stratil som reč! Zažili ste to už niekedy? Bol som v takom rozpoložení, aké som pri dotyku umenia ešte nikdy nezažil. Keď som po dlhých hodinách strávených v tom neuveriteľnom ateliéri vyšiel von, na ulicu medzi množstvom ateliérov, podlomili sa mi kolená, a ja som klesol k zemi, a plakal som. Moje čínske kamarátky, sa ma ustráchane pýtali čo mi je. Nič, nič, je to dobré, je to krásne, …nemohol som dýchať, jeho umenie ma zaplavilo, ako jedna obrovská teplá vlna, plan súcitu a porozumenia. To nevydrží nikto. Je to niekto ako Picasso v dobe kubizmu, no Wang Fei v dobe nástupu čínskeho vplyvu na svet, aj keď v umení aspoň zatiaľ nie. Pod jeho láskavým dozorom som mal to šťastie maľovať najprv rôzne krajiny, potom, kaligrafie v štýle li-šu, a kchai-šu, medzitým na uvoľnenie, poloabstraktne. Denne som pokračoval pod jeho múdrym okom a rukou, a jeho poučenia boli silné, nekompromisné, ale aj láskavé. Nasmial sa na mne neúrekom, vidieť cudzinca - waiguorena muselo byť preňho tiež zaujímavé. Bol mi nepostrádateľným zdrojom pochopenia umenia a znalostí histórie a podstaty "čínskej maľby". Pri večeriach živo rozprával o jeho štúdiách na školách a terajšom jeho výskume starých malieb, a jeho zmene náhľadu na ne. Taktiež sa mi posťažoval na system, ktorému zazlieva, že všetci jeho rovesníci neovládajú cudzie jazyky, považuje to za nenahraditeľnú škodu na čínskom ľude. Stačil som mu porozumieť isteže len asi tak polovicu presných významov, ale aj tak som bol každým dňom o veľký skok vpredu. Za mesiac práce som namaľoval 64 obrazov, formátov stredných a väčších formátov. Po dlhom skúmaní z nich Majster vyčlenil asi 17, a povedal - pú cuo! To znamená - nie zle! je to jediná pochvala, aká sa môže udeliť žiakovi, nikdy sa nesmie povedať- skvelé, výborné, veľmi dobré, perfektné. Takže - púcuo. Po adjustovaní vybraných malieb klasicky čínskym spôsobom, teda do krásnych zvitkov, s nádhernými brokátmi okolo obrazu, som zažíval neopísateľný pocit radosti pri pohľade na moje skutočne prvé čínske maľby. Majster Wang Fei ma odporučil ku kolegovi Prof. Tan Pinovi, viceprezidentovi na Centrálnej akadémii umenia. S ním sa poznáme tri roky, je to grafik ako ja, a študoval v Berlíne, preto slušne hovorí po nemecky. Pozval nás o tri dni na akadémiu. Túto modernú školu poznám dobre, celý jej obrovský areál postavili nemeckí architekti. Hneď po stretnutí v grafickej dielni ma predstavil svojím asistentom, tí mi ihneď darovali svoje skvelé monografické katalógy, ja som mal na výmenu svoje. Potom v jeko kancelárii dlho prezeral moje maľby, ja som len sedel a popíjal jeho skvelý čierny čaj, v Číne vlastne červený.Prezeranie a šepot medzi Majstrom Wang Feiom a Tan Pinom, a poukazovanie na detaily mojich prvotín ma nenechávali bez nervozity. Konečne, po ich dlhšom oddelenom rozhovore, z ktorého som nepočul takmer nič, a rozumel len pár slovíčok, obrátil sa na mňa Prof. Tan Pin s jeho typickým Jackie Chanovským úsmevom. “Nun, im nächsten Jahr könnten wir bereiten Ihre Ausstellung in unserer Galerie”.Tak som bol zaskočený a poctený jeho ponukou, že som sa zabudol aj poďakovať, a mlel som niečo o spolupráci s Prešovskou univerzitou. Ešte dlhú chvíľu som mal kolené pekne roztrasené z jeho “ rozsudku”. Predsa len, Centrálna akadémia umení, je v čínskom svete silný pojem. Prezreli sme si ešte rekonštrukcie dielne a nafotil som si čo sa dalo, a pozval som viceprezidenta školy na večeru. Profesor bol maximálne vaťažený prípravou svojej výstavy, ale stretli sme sa ešte neskôr o tri týždne, po mojom návrate zo severu Číny. Pred školou, v obchode s umelckými potrebami, fantasticky zásobenom všetkým možným i nemožným tovarom, som opäť po roku strávil hodinu. A nakúpil som zase nástroje a materiály, ktoré tu u nás asi nikdy ani nebudú. Na chodníku bol kŕdeľ mladých ľudí s množstvom katalógov a letákov, naukladaných na stoličkách, a živo diskutovali. Pristavil som sa s mojou umeleckou batožinou a len tak sledoval. Všetci sa začali obzerať a posudzovať ma, pýtajú sa, odkiaľ som. “Sílofákch!”, vravím, Slovensko. Predstavte si, jedna slečna hneď vedela – “Ťjékchsílofákch?”- Československo? Áno, teším sa, a už to všetkým vysvetlila, odkiaľ tento dlhovlasý dlháň pochádza. Núkajú mi svoje prospekty, kopy prospektov. Už viem, sú to náboroví propagátori stredných škôl, väčšinou súkromných. Stoja pred Akadémiou, a po prijímačkách, ktoré si ani nedokážem v Číne predstaviť, rozdávajú adeptom svoje ponuky na prípravu na túto naprestížnejšiu vysokú umeleckú školu. Katalógy vyzerajú dokonale, schéma obsahu je takmer totožná. Farebný výrazný obal, hneď na prvých stranách sú diplomy a certifikáty profesorov školy, ich foto a umelecké výsledky, potom samotná škola a interiéry plné pilne pracujúcich žiakov, ich výsledky, umelecké zájazdy po najvýznamnejších galériách a pamiatkach. A na koniec aj vysokoškolské indexy absolventov ich škôl, kompletne skopírované, niekedy aj s ďalším dokladom o súčasnom skvelom a výnosnom poste absolventa ich školy. Dokonalé. Mám sa s čím vláčiť. O niekoľko dní dostávam pozvanie navštíviť veľtrh s umením v meste Haerbin na severe a neďaleko v meste Daqing pobudnúť v ich novovybudovanom umeleckom centre Baihu. Je to len 11 hodín nočným vlakom. Vlaky v Číne by stáli za samostatnú kapitolu, sú neporovnateľne dokonalejšie, čistejšie a aj pohodlnejšie, bol som nadmieru spokojný. Haerbin je veľké mesto, asi ako všetky mestá v Číne, má okolo 8 miliónov obyvateľov. Celá oblasť je jedna obrovská rovina. Veľtrh sa koná v Mestskej multifunkčnej obrovitááánskej hale, dookola sú rôzne úrady, všetko je nové, iste len pár rokov funkčné. Výstava je tiež úžasná, take množstvá umeelckých výrobkov som ani v najodvážnejšej predstave nečakal. Tisíce, doslova tisíce produktov, všetko ručná tvorba, od drahých kameňov a drevín obrovských rozmerov, po miniatúrne jadeitové a polodrahokamové šperky. A štetce! Million štetcov, od asi 20 výrobcov. A všetko, čo k tomu patrí. Okolo 20 umelcov kaligrafov tu má svoje stánky, preplnené ich dielami do posledného milimetra, maľujú, ich deti a manželky im pomáhajú s prezentáciou a predajom. Sú z rôznych končín Číny, aj z Pekingu jeden. S každý sa fotografujeme a čo to prehodím o ich dielach, robím krátke videoklipy. Všetci chcú môj katalóg, a ich deti spoločné fotografie. Tak meníme. Na moje nemalé prekvapenie ma poklepká po pleci starší pánko, možno tak 80 rokov. A pýta sa ma: “Vy gavaríte pa rúsky?” Ahá! Da! Krásne, tá naša ruština ešte žije aj u starých Číňanov, no nie len to. A tento pán s paličkou, ma ťahá kamsi za roh, do iných výstavných priestorov, a ukazuje mi, nie ste vy tento Kocák?... čože, kde , čo, ako? A na moje totálne vytreštené oči vidím svoje grafiky, jedna, dve, mnoho!Je tu predajná výstava európskych umelcov, a to najlepších grafikov, ktorých všetkých osobne dobre poznám , a mám takmer všetky tu vystavené diela vo svojej zbierke. Priateľa Číňan, mi prečítal a preložil textový panel o celej výstave. Tak už viem. Je to zbierka známeho obchodníka s umením, v celej Číne ho dobre poznajú, nehorázne predražuje nakúpené diela. Ako som mal možnosť neskôr v meste zistiť, je to tu vlastne takmer všetko ruské. Celé ulice sú ako zo Sankt Peterburgu. Nádherné, čisté, plné ľudí, atrakcií, a pivární na uliciach, a ruský kostol, a obchody s matrjoškami, mnoho takých, a hotely-gastínicy, a reštaurácie, a takmer všade kam som vošiel ma mladé čínske krásavice oslovujú v perfektnej ruštine, aj sem tam odpovedám, ale väčšinou vysvetľujem, že nie som Rus, ale Slovák. To ale netušia, čo znamená. Asi si myslia, že iste z niektorej z bývalých sovietskych republík.Zdržal som sa tu tri dni, jedným z vystavujúcich bol aj maliar Prof. Zhang Xiong, na poslednom našom spoločnom obede ma pozval na ich akadémiu. Veľmi pekné prostredie, dobre vybavená škola, študentov na moje prekvapenie akurát, teda na jednom oddelení sú po 4 až 8, na jedného profesora a dvoch až troch asistentov ich pripadá dokopy vo všetkých 5 ročníkoch 20 až 30. Skvelé. Vysvetľuje mi, aspoň pokiaľ stačím rozumieť jeho peknej čínštine, že majú všetky potrebné veci na grafiku, ktorú robím ja, ale nikto tu neučí práve hĺbkotlač, lebo nemajú na to profesora. Teda ponúkol mi vedenie workshopov na tejto ich škole. O pár dní potom ma na mojej vernisáži v Daqing Baihu galérii navštívil ich viceprezident , a pozval ma na druhý deň na obed, spolu s ďalšími členmi ich učiteľského zboru. Pravdupovediac, mal som obavy, lebo nemali tlmočníka, a ja som mal k dispozícii iba kamaráta, ktorého angličtina bola minimálna. Dlhé a dlhé rozhovory o ich plánoch a potrebách ich študentov som pri obede musel tak dôsledne sledovať, že som sa vôbec nestihol najesť, lebo všetci jedli príznačným tempom a typicky čínkym apetítom, teda mne nezostalo takmer nič. A k tomu som mal hlavu ako bubon, z tej ich nekonečnej čínštiny. A takto domotaný a neistý, a plný otázok som prišiel na hotel, a pozeral som von z balkóna na nekonečné mesto a rozjímal nad svojou situáciou. A mal som nad čím premýšľať ;) Druhý deň po mojej vernisáži v novučkej skvelej galérii Baihu meishuguan, ma zavolali k natočeniu klipu interview do CNN čínskej televízie, redaktorka mi dala pár otázok o tom, prečo som prišiel do ich mesta, čo ma tam zaujalo a čo si myslím o ich centre umenia, našťastie som rozumel dobre a aj som obstojne odpovedal v ich jazyku. Hneď večer v správach bolo interview na obrazovkách, a my sme s kolegami pobavene sledovali moju čínštinu, všetci ma chválili a gratulovali mi. Poviem vám, bol to ozaj zvláštny pocit. Bol som pre nich samozrejme atrakciou. Bol som tam všade najvyšší, nemohol som splynúť s davom. V novinách vyšla recenzia o výstave s fotkou. Navyše som na veľké naliehanie priateľov spevákov, po ich nahrávaní pop music v súkromnom štúdiu, nahral po polnoci aj svoju prvú pesničku v čínštine, ktorú som sa naučil doma z youtube. Neprial by som vám to počúvať
