Vychutnávam si nádherný pohľad na Čínu, mesto sa o chvíľu končí. A nádherné, presne pravouhlo rezané šíky farieb, polí a políčok, s prevládajúcou sýtou trávovou zeleňou sa ťahajú donekonečna. A tak meditujem nad Zemou, jej tvárou, takou neskutočne rozmanitou, že si pri myšlienke, ako si možno predstaviť iné rozmery okolo našej matičke Gaii, či aj na nej, alebo v nej, alebo ako to vlastne treba brať do úvahy. Isté je, že asi len máloktorý, čo by razom aj dennodenný "lietateľ", nezavadil aspoň malinkou myšlienkou na našu Matku Gaiu, keď sa mu pod nohami ukazuje aká je krásna, a nekonečne rozmanitá, a farebná. Ja meditujem nad tým, akými sme všetci jej nehodnými, zlými deťmi..bolí to. Všetci sme len jej deťmi, prečo to už necítime vo svojich srdciach, odcudzili sme sa jej, ona nás rodí, živí dáva nám všetko, lásku, šťastie, život. A my jej za to ubližujeme, zabíjame ju každou sekundou jej podrezávame žily, ako nás musí milovať, keď všetky tie nekončiace ukrutnosti znáša? Preskočil som z hlbokej meditácie, po schodíku nápadu na grafiku "Gaia", na myšlienky o Guanlane, mieste, ktoré som videl na foto na webe. Tajomníka Zhaa poznám už aj po hlase. Na letisku ma čakajú dve mladé slečny.