Poznajú ma z fotografií na internete. Jedna je vysoká a tenká ako steblo trávy, druhá nižšia, plnejšia a s veľmi veselým smiechom. V dobrej a na milé prekvapenie aj zrozumiteľnej angličtine ma víta a po zoznámení nastupujeme do veľkého es-u-véčka, aj už sledujem mesto, kde budem v perfektnej dielni robiť nové grafiky, ani netuším, akými všemožnými technikami, akými novými postupmi, aké rozbehnem nové možnosti pre moju kresbu a rytinu, či aj maľbu v grafike? Ide o to, samozrejme, pozvali ma kôli môjmu originálnemu technickému postupu v rytine a suchej ihle, pripomínajúcej veľmi okato lept, ale len znalcovi neukni, že je to naozaj suchá ihla, lenže jej inakosť, ktorá metie aj skúsených zberateľov, je to, akým plynulým spôsobom prirodzene prechádza z jemných šrafúr , typických pre lept, aj do šťavnatých, hlbších vrypov, s výraznejším farebným akcentom, typickým zase pre suchú ihlu. Laikovi tento dosť presný opis mojej techniky, či štýlu, asi nič zrozumiteľné neprinesie, ale kto má aspoň potuchu, snáď porozumie. Takže v mailoch a telefonátoch mi bolo naznačené, že od pozvaných autorov sa očakáva práve ich aj technicky typická, výnimočná tvorba. Potom v dielni, asi až po dvoch týždňoch práce, keď mi Diego, kamarát z Kostariky, ticho vraví:-hey man, just speak little bit quieter..." - "Hej, počuj, hovor tichšie, lebo nad tebou priamo je kamera..." A ja som si akurát hlasito a so smiechom uťahoval z Fidela a Maa, a.. ale len naozaj slušne, iste by som si nedovolil inak,nemám prečo. Všetko si nahrávali. Ale zasekol som sa, a poobzeral celý strop, hala mala asi tak 25x55 metrov, vysoká asi 10m, a kamier som narátal asi 6. teda boli rozmiestnené presne nad každým pracovným stolom. Bolo ich aj viac, ale tie , kde sa tlačili finálne diela, mali nad sebou kameru. Veľkú, a ovládanú. Takže som od tejto chvíle pracoval a žartoval pod akousi autocenzúrou. Nevadilo mi to. Predo mnoutam tvorilo svoje diela asi 23 umelcov, prišli z USA, Južnej Ameriky, EU, Austrálie, Japonska, Kóreje, a samozrejme najviac "5-hviezdičkových" grafikov z Číny. Tie "hviezdičky" vysvetlím hneď, aby som potom nezabudol. Až po štvrtom pobyte v Číne som zistil, že tu majú vlastne taký bodovací systém asi na všetkom, čo je štátne. Napríklad národné kultúrne pamiatky, či atrakcie, všetko majú ohviezdičkované od 1-10, vyššie cifry som nikde aspoň nezbadal. A takisto aj v textoch v knihách a katalógoch som narazil na "rangovanie" umelcov, aj na plagáte som čítal: Zhao Yuan Lin-umelec 5. rangu! Znelo to honosne, ale čo to značí!? Potom som to ešte viackrát spozoroval, a odvtedy sa už "zameriavam"(žartujem) na tých najvyššieho rangu, tj. od 5 hore, a naozaj musím uznať, kvalita je kvalita. Nevidel som, aby nejaký 7-hviezdičkový Majster prezentoval slabé, či neisté, či nevyrovnané umenie, ako bolo časté u nás za totáča, národní či akí zaslúžilí boli často len rentovaní úslužníci režimu, aj keď, isteže, aj vynikajúcu umelci
