Je to ostrov nachádzajúci sa niekoľko kilometrov južne od prístavného mesta Split, v Jadranskom mori. Je spojený s pevninou len lodnou dopravou, no aj v nej je niekedy problém sa vysomáriť a na ktorý trajekt máte vlastne nastúpiť. Prepravu zabezpečujú dve firmy, ale zo značenia v prístave je človek pekný jeleň. Na stanovištiach smer síce napísaný je, ale nemáte ako zistiť, že stojíte na stanovišti jedného prepravcu, ale lístky máte kúpené u druhého. No na šťastie je tam vždy niekto, kto na vás nahuláka, že stojíte úplne zle.
Hneď na začiatok, by som chcel niečo povedať o histórii tohto miesta, ktorá siaha do veľmi dávnej minulosti, ktorej pozostatky sú dodnes v takmer nepozmenenom stave a stále ich ľudia využívajú tak, ako ich predkovia. Väčšinu plochy ľudia využívajú na pestovanie viniča, olivovníkov, mandlí, granátových i normálnych jabĺk, ale aj kiwi, citróny, limentky, nektarinky, broskyne, slivky, figy a mnoho ďalšieho ovocia. Pokial sa jedná o pestovanie hrozna, prvé viniče tu založili rimania už v 8. až 9. storočí. Už byzantský cisár Konštantín označil Brač, spolu s Hvarom, za najkrajšie ostrovy na Jadrane. Okolo ostrova je 175 km prekrásnych pláží.
Ubytovaní sme boli v malej dedinke, západne od Supetaru, v Mirce. Presnejšie, na úplnom konci tejto dedinky. Mali sme ubytovanie na poschodí rodinného domu, kde prízemie obhospodárovali domáci. K dispozícii boli tri spálne, dva záchody s kupeľňou, hala a celkom veľká kuchyňa s ešte väčšou terasou. V dome i na ňom bol všade svetlý, skoro biely kamenný obklad aj dlažby, čo pri vyšších horúčavách príjemne chladilo. Z domácich sa nám najviac venovala Katja – pani domáca. Bola k nám neskutočne mílá a ústretová, so zaujímavým zmyslom pre humor. Teda, hlavne na adresu jej manžela. Ten mi tam pripadal ako semienko rastliny zasadené do betónu.
Niekedy som až mal pocit, že chcela aby sme sa cítili ako v grand hoteli J. Možno vám napadne, že byť takto spolu s domácimi nie je veľmi príjemné, no ona však nebola ani vtieravá či otravná. Nikdy nám nevstupovala do bytu bez nášho dovolenia, alebo vedomia, ani sa tam nijako nevnucovala. V jeden večer nás dokonca pozvala k sebe domov na večeru. Vraj je to jej akýsi rituál, ktorý absolvuje so všetkými hosťmi a všetko sama pripravila.. Teda okrem pečených rýb, tie som opekal, solil a potieral domácim olivovým olejom ja. Samozrejme počas opekania a rozprávania sa s domácou sme nepostávali na sucho, ale jej dcéra priniesla domácu rakiu, čo bol destilát z hrozna a iného ovocia. Malo to zvláštnu konzistenciu pripomínajúcu redší olej, ale chuť bola príjemná, plná slnka a ovocia. Ako sme ale zistili, každý robí rakiu úplne inak. Rakia je teda univerzálny názov pre pálenku. Ďalšie chody pozostávali zo špagiet s paradajkovou omáčkou, ktorú Katja pripravila z vlastných čerstvých paradajok, olivového oleja a byliniek a druhý chod bol niečo, čo pripomínalo guláš, ale miesto mäsa v ňom boli krevety. Bolo to veľmi chutné, čo chutné, bolo to tak dobré, že by som to jedol do bezvedomia, ale keďže sme boli na návšteve, snažil som sa ovládať. Po jedle sme ešte popíjali domáce vínko, ktoré mne osobne celkom chutilo a nebolo vôbec kyslé, ako sa o chorvátskych vínach hovorí. Malo takú plnú chuť a taký obsah alkoholu, že som z neho nemusel veľa vypiť, aby sa zo mňa vytratili aj tie posledné základy motoriky.
Počas dňa sme trávili čas na pláži, na ktorej, kam sa človek pozrel, nikoho nebolo. Skúmali sme morské dno šnorchlovaním a potápaním. Pre mňa to bolo prvýkrát, čo som sa ponáral tak hlboko. Musím sa priznať, že som sa na začiatku veľmi bál. Utopenie sa, je asi jediny spôsob úmrtia, ktorého sa bojím. Ešte k tomu zvyšujúci sa tlak na uši, ktorý bol vo väčšej a väčšej hĺbke stále silnejší, mi vôbec nepomáhal. Hlavne po včerajšej konzumacii vína a kadečoho, čo nemalo nižší obsah alkoholu ako 40% :) . Poviete si, že veď je to jasné, ale pre mňa to bol nepoznaný pocit a fakt som sa bál. Potom som dostal od Toma, ktorý má potápačský kurz základné inštrukcie, ako znášať väčšie hĺbky. Po pár pokusoch, našťastie strach opadol a začal som si to ozaj vychutnávať. Vidieť toho bolo veľmi veľa, keďže voda bola čistá, priezračná, ale nepríčetne slaná. Nechutila nie len nám, ale aj Xsarinke , ktorá už nechcela svoju obľúbenú loptičku, lebo jej nasiakla tou vodou. Asi ste z predošlej vety pochopili, že Xsarinka je zvieratko. Konrétne taká malá, celkom zábavná zmenšenina pitbulla, ktorá vrtí chvostom snáď aj keď spí. Boli dni, kedy sa nám ani vo vode nechcelo byť, tak sme trčali v miestnom bare na pláži, kde sa zbierala mládež z celého okolia. Ochutnávali sme ich pivá, degustovali tvrdý alkohol a uvažovali sme, z ktorého si spraviť zásobu aj na domov. Myslím, že sme ani nenašli niektorý, ktorý by nás nejak obzvlášť oslovil. O cenách ani nehovorím, ale boli sme na dovolenke, tak sme na ceny kašľali. V bare sme posedávali buď všetci, alebo len ja s Karolom.
Boli dni, keď sme tam sedeli do skorých ranných hodín, kde sme debatovali o našich životoch, teda ak sa to vôbec dá nazvať životom, sledovali zhasínajúce svetielka na opačnom brehu a občas sme skontrolovali čašníčku za pultom, či ešte nezalomila. Jeden deň, skutočne neviem čím, ale asi sme na ňu zapôsobili a pozvala nás na drink. Bola celkom milá, ale boli tam dva, také menšie elementy, ktoré prekážali. Prvý bol jej neznalosť iného jazyka ako chorvátštiny s talianským dialektom, no a tým druhým elementom bol jej priateľ, ktorý od jej pozvania na drink, na nás zazeral vraživým pohľadom. Neskôr asi pochopil, že mu nejdeme hrabať na jeho piesoček. Okrem týchto zábav, sme si vypĺňali čas stolným futbalom. To aby sme nevyšli ani na dovolenke z machnáčovského cviku. Tento plážový bar bol inak prvé miesto, kde sme sa zastavili hneď po príchode na ostrov a samozrejme som ako päť ročné decko zhodil sandále a rozbehol som sa do vody. More samozrejme nie je štrkovisko ako doma v Bratislave, teda sú tam aj ostré kamene a rozrazil som si nohu. Krvácajúca rana so slanou vodou bol „perfektný“ pocit. Poviem ale trochu masochisticky, že mi to bolo úplne jedno. Na bolesť som hneď zabudol, ako som bol ohromený z toho miesta. To mi občas aj Karol vyčíta, že sa viem strašne nadchnúť, keď sa mi niečo páči, ale nebudem v sebe potláčať pocity a už vôbec nie tie kladné. Spokojný, rozvalený s chladným načapovaným pivom v ruke som zavolal Maťovi, môjmu bratovi. Viem, že sa z takýchto vecí vie tešiť rovnako ako ja a to, že sme boli od seba vzdialení skoro tisíc kilometrov, bolo ešte vzácnejšie. Práve Maťo mi ešte pred odchodom zo Slovenska porozprával jeho zážitky z tejto krajiny a naučil ma nejaké základné slovíčka v chorvátštine. Teda aspon tie, aby som sa dostal tam, kam potrebujem a aby som v reštaurácii mlčky nepozeral na čašníka ako teľa na nové vráta, ale aby som objednal to, na čo mám chuť a nie to čo jediné viem preložiť. Hranolky by som týždeň v kuse jesť nevydržal. A jasne, že aj zopár slov, aby som vedel prípadných miestnych blbečkov poslať................. tam, kam patria :o).
Asi v strede týždňa sme si naplánovali výlet po ostrove. Ráno sme sa síce ťažko, ale predsa postavili na nohy po ťažkej noci v Supetarskej reštaurácii. Megi, kým sme sa dávali do ľudskej podoby, nachystala žalúdok nedráždiace raňajky a postupne sme zasadli za stôl. Zjedol som, čo som vládal, potom som stôl opustil a šiel vrátiť, čo bolo vo mne navyše a kľudným tempom sme vyrazili obomi autami po strmých a prudkých serpentínach (ak to nie je spisovné slovo, tak ma neukameňujte) smer Vidova Gora, čo je najvyššie položené miesto zo všetkých chorvátskych ostrovov. Myslím, že má okolo 770 metrov nad morom. Odtiaľ sa nám naskytol úžasný, ale zato adrenalín dvíhajúci pohľad. Krásne bolo vidieť susedný ostrov Hvar, ktorý je olemovaný stmými útesmi, ale aj more okolo ostrova, ktoré sa zdalo, akoby nikde nekončilo. Fantastický výhľad bol aj smerom dolu zo skaly na krásnu pláž – Zlatni Rat, pri mestečku Bol. Táto pláž bola aj nasledujúcou zástavkou z Vidovej Gory. Na pláži bol jemnučký štrk, ktorý vytváral z pevniny kolmý výbežok do mora. Údajne je to jediná pláž na svete, ktorá vystupuje z pevniny kolmo do mora a pohybuje sa s prílivom a odlivom. Okolo pláže je priezračná azúrovo modrá voda a na dne je len zopár skál, biely jemný piesok a množstvo druhov rýb, ktoré pod vodou plávajú vedľa vás a ani pri prudkých pohyboch rukou ich neodplašíte. Je to ako by ste boli ich súčasťou. To miesto sa ani nedá stručne opísať, stačí si pozrieť fotky z tohto miesta, ktoré nájdete všade na internete a slová, akými opísať to miesto, vám samé začnú chodiť na rozum. Ale žiadna fotka vám nevynahradí zážitok, z osobnej návštevy tohto miesta. Ak sa vám zdá, že to opisujem ako dement, tak tam choďte :o) .
Ako sa hovorí, že v najlepšom treba skončiť, pobalili sme sa a pokračovali sme vo výlete do niekdajšieho pôsobiska slovenského lekára a spisovateľa, Martina Kukučína – do obce Selca. Dedinčania ho všetci poznajú, takže ak jeho dom neviete nájsť, môžete sa spýtať kohokoľvek. Na jeho dome má umiestnenú i pamätnú tabuľu. Selca je veľmi kľudná a malinká dedinka na východe ostrova. Poviem to možno trochu hnusne, ale nebolo tam viac čo obdivovať. Okrem námestia s kostolom pred Kukučínovým domom tam zdochol pes. Takže cesta pokračovala ďalej. Spravili sme si zástavku v štýlovej reštaurácii, kde sme skoro každý vyskúšali inú špecialitu. Dali sme si pečených kalamárov, zaujímavý syr pripomínajúci bryndzu, ale takú trochu tvrdšiu, ďalej tradičnú pleskavicu a na záver chobotnicový studený šalát s vňaťkou, cibuľou a citrónom. Na pitie nám čašník priniesol domácu cherry limonádu a keďže sme boli neskutočne vysmädnutí z celodenných teplôt presahujúcich 35 stupňov celzia, vypili sme jej asi 6 džbánov. Ďalej sme mali v pláne pozrieť si aj kamenársku školu v obci Pučišča, odkial sa ich výrobky vyvážajú do celého sveta, nakoľko su známe a žiadané a teda pochopitelne aj drahé.
Po príchode na privát, celkom príjemne unavení z celodenného výletu a horúčav, sme si spravili večeru, ako inak opäť cestoviny a sadli sme si na terasu, odkiaľ bol výhľad na práve zapadajúce slnko. Bol to pohľad, aký poznáte z gýčových fotiek, ktoré sa dávajú do nástenných kalendárov, ale toto malo svoje čaro. Nebola to fotka, ani plagát, ale realita. Párkrát som večer po západe slnka šiel na pláž s fotoaparátom, fotil som si svetielka z mesta na opačnom brehu, premýšľal a započúval sa do rozbúrených vĺn prichádzajúceho prílivu. Proste dokonalý relax, aký nezažijete ani v tom najdrahšom relax centre. Myslím, že každý z nás si našiel chvíľku, kedy fungoval len sám pre seba a individuálne trávil čas, či už prechádzkou po okolí, alebo posedením v podvečer pri mori a buď premýšľal o základných spoločenských, takpovediac, samozrejmostiach, čo by sa mohlo v živote zmeniť, alebo proste vypol myseľ a žil len práve pre tento moment. Skrátka zresetovať si myšlienky, vypustiť z hlavy negatívne pocity a sklamania. Vďaka takýmto momentom získate schopnosť vidieť veci inak, s nadhľadom a zistíť ako aj negatívne skúsenosti využiť vo svoj prospech. Ak niektorí netušíte o čom píšem, tak potrebujete stráviť nejaký čas v takomto prostredí.
Poďme ale k príjemnejšej časti relaxu a tou je jedlo, pitie a nákupy. Ak obľubujete plody mora a radi skúšate nové jedlá, odporúčam navštíviť rybí trh v Supetari. Treba tam však prísť skoro ráno a pokial ťažko znášate rybací zápach, odporúčam prísť na lačno. Tým skorým ránom myslím pred šiestou. V tedy sa vám podarí zohnať skutočné čerstvé kusy rýb, mušlí a iných potvor, ktoré nie vždy vyzerajú lákavo J. Nakúpili sme teda mušle i chlieb, teda skôr sendvič ako chlieb a po štyroch dňoch neustáleho jedenia rôznych druhov cestovín, podaktorí z nás začali mať mäsový deficit, preto sme kúpili aj riadny kusisko mäsa. Po nákupe potravín sa išlo na normálny trh. Nechali sme si vyrobiť tričká s humornými nápismi a budúce „Miškomagdiatko“ podbradník s „rastafákom“ J. S predavačmi sa tam dalo celkom dobre dohadovať na cenách, ale to asi takým štýlom, že mali všetko predražené a boli ochotní cenú znížiť, len aby ste to kúpili u nich. Znížená cena bola pri tom rovnaká ako vo vedlajšom stánku. No ale aspoň to bolo zábavnejšie. Vo väčšine stánkov aj tak mali len samé gýčové, dovolím si povedať, haraburdy, alebo lacné napodobeniny značkových vecí. Veď to určite poznáte z rôznych trhovísk, kde vám ponúkajú tepláky a tvrdia, že čím viac pásikov, tým viac adidas. Dali sa tam zato nájsť aj originálne a dokonca aj ručne robené predmety. Mne osobne pohľad upútali výrobky z kamenárskej remeselnej školy, ktorá je na ostrove. Keby som mal k dispozícii nákladiak a minimálne päťdesiatkrát vačší rozpočet, určite by som ich vykúpil všetky. Boli ale na moju finančnú situáciu príliž drahé a boli tak ťažké, že keby som sa s nimi nalodil na trajekt, potopil by sa ešte v prístave. Tam sa teda nakúpili už len suveníry a čo sa komu páčílo. Teda skoro všetko. Michalovi sa páčila rybárska jachta zaparkovaná v prístave hneď na námestí, ale tá by sa do kufra fábie ani meganu nevošla.
Ako som už spomínal, že v najlepšom treba skončiť, tak aj my sme sa museli zbaliť a vyraziť na cestu domov, aby sme nechytili ponorkovú chorobu a navyše na nás doma čakali neodkladné povinnosti. Rozlúčka s domácimi sa nezaobišla bez sĺz. Domáca pani Katja, sa neubránila lútosti z nášho odchodu a pýtala sa nás či nemôžeme ostať ešte na pár dní aj bez zaplatenia ubytovania. Bohužiaľ sa nedalo. Bolo treba ísť na druhý deň do práce a okrem toho nás čakala dlhá cesta a aj niekoľko kilometrová zápcha v tuneli kus za Splitom. Cesta domov prebiehala celkom rýchlo a bez problémov, až na škodovácku lamda sondu, ktorá vypustila dušičku niekde pred Slovinskými hranicami.
