V roku 1972 bola v rámci Organizácie spojených národov založená Komisia svetového dedičstva (World Heritage Committee). Tak vznikla inštitúcia, ktorá dokumentuje a ochraňuje najvýznamnejšie kultúrne pamiatky ľudstva i unikátne prírodné lokality. Od roku 1978 sú tieto pamiatky zapisované do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO. V priebehu jeho existencie tam bolo zapísaných niekoľko stoviek historických i prírodných lokalít. Kritériá výberu sú pritom mimoriadne prísne (to sa týka najmä ochrany) a existuje množstvo miest, ktoré na zápis do zoznamu čakajú. Pamiatky UNESCO zároveň pre lokálny turizmus predstavujú istý prílev návštevníkov. V Sýrii sa nachádza 6 historických lokalít, ktoré boli do zoznamu zapísané (prvým bol už v roku 1979 Damask ). Patria k nim známe miesta ako Palmyra, Halab, či Krak des Chevaliers i menej známe ako Bosra, alebo súbor kresťanských lokalít na severe krajiny. Všetky tieto pamiatky sú v súčasnosti vedené ako ohrozené, mnohé z nich boli vážne poškodené alebo dokonca zanikli.
Zrúcaniny antickej Bosry (dnes sa nazýva Busra) boli pre mňa nečakaným prekvapením. Mesto sa nachádza asi 110 km juhovýchodne od Damasku, pri meste Daraa, v blízkosti hraníc s Jordánskom, kde na jar roku 2011 vypukli prvé vážne protivládne nepokoje. V starej časti mesta sa zachovali najmä ruiny mnohých rímskych stavieb, ale aj zvyšky ranokresťanských kostolov i starobylé mešity, ktoré patria k najstarším zachovaným stavbám tohto druhu vôbec. R. 1980 bola Bosra zapísaná do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO. Celá lokalita je veľmi impresívna, stavitelia totiž používali čadič, šedočiernej farby a typické antické formy architektúry tak majú nezvyklú farebnosť (obyčajne sú bielej prípadne žltkastej farby).
Najstaršie doklady osídlenia Bosry pochádzajú z bronzovej doby asi z 2. tisícročia pred n. l. jej meno sa objavuje na tabuľkách z egyptského archívu v Tell el–Amarne (14. stor. pred n. l.; archív bol súčasťou paláca faraóna Achnatona). Bosra bola staroveké sídlisko pôvodne osídlené Arabmi. V roku 144 pred n. l. sa stala súčasťou kráľovstva Nabatejcov (bolo to kráľovstvo, ktoré sa v období približne od 4 stor. pred n. l. do 4. stor. n. l. rozprestieralo na území dnešného Jordánska a v severozápadnej časti Saudskej Arábie; kočovníci, ktorí ho založili sa v staroveku preslávili predovšetkým ako obchodníci, ktorí mali monopol na obchodovanie s kadidlom a myrhou). V roku 114 pred n. l. sa Bosra stala jedným z dvoch hlavných miest Nabatejského kráľovstva (druhým bola slávna jordánska Petra). V roku 106 n. l. ju dobyl Cornelius Palma, generál cisára Trajána. Mesto bolo premenované na Nova Traiana Bostra a stalo sa hlavným mestom rímskej provincie Arabia. Nastalo prvé významné obdobie jej rozkvetu, čo dokumentuje množstvo stavieb z 2.—6. stor.. V tomto období tam žilo až 80 tisíc obyvateľov. Stavitelia tam vybudovali verejné stavby typické pre rímske mestá (fórum, chrámy, kúpele, trh, divadlo, nymfeum, fontány s pitnou vodou, triumfálne oblúky, tetrapylon). Hlavná ulica nazývaná decumanus delila mesto na dve časti a na jej stranách sa nachádzali najvýznamnejšie verejné stavby.
Najlepšie zachovanou rímskou stavbou je budova divadla, postaveného pravdepodobne na začiatku 3. alebo koncom 2. stor. n. l. Divadlo zostalo unikátne zakonzervované aj vďaka tomu, že v období vlády dynastie Ajjúbovcov (vládli 1174—1260) bolo celé vstavané do silnej pevnosti, ktorá mala zabrániť postupovaniu križiakov, a ktorá chránila Damask. Samotná pevnosť vybudovaná 1202—53 patrí k najlepším príkladom islamskej fortifikačnej architektúry a dobyli ju len raz, a to v roku 1261 Mongoli .
Bosra bola v prvých storočiach n. l. aj významným centrom kresťanstva. Od 4. stor. tam sídlilo biskupstvo, ktoré sa v priebehu 5. stor. stalo arcibiskupstvom. V 6. stor., v časoch búrlivých teologických sporov, sa miestni kresťania pridali na stranu monofyzitov a Bosru ovládli Ghassanovci, ktorí boli arabskými kresťanmi. Archeológovia tam odkryli viaceré kostoly, z ktorých najvýznamnejším je Katedrála sv. Sergia, Bakcha a Leontia vybudovaná okolo 513 na mieste staršieho nabatejského chrámu z 1. stor. K ďalším významným zachovaným kresťanským stavbám patrí kostol a kláštor, kde na začiatku 7. stor. žil nestoriánsky mních Bahira (v skutočnosti je to rímska bazilika z 2.—3. stor.). Toho tam stretol pri svojej púti s karavánou z Arábie do Sýrie mladý Mohamed. Mních Bahira mu predpovedal, že sa v budúcnosti stane prorokom. Mohamed Bosru počas svojho života navštívil ešte raz, keď bol starší, a do Sýrie viedol karavánu bohatej vdovy Chadídže. Miesto, kde sa vtedy zastavil a modlil označuje malá mešita nazývaná al–Mabrak založená koncom 7. stor.
Bosra bola prvým mestom v Sýrii, ktoré obsadili Arabi (635 al. 634). Až do 13. stor., kedy ju zničili nájazdy Mongolov, zažívala obdobia prosperity a rozkvetu, striedajúce sa s nájazdmi dobyvateľov. Slúžila aj ako zástavka karaván na každoročnej púti hadždž z Damasku do Mekky a Mediny. Najstaršou islamskou pamiatkou je Omarova mešita, založená kalifom Omarom v 7. stor. Prestavaná neskôr, začiatkom 8. stor., patrí k najstarším zachovaným mešitám v Sýrii i v islamskom svete. Stavitelia na jej výstavbu použili stĺpy a kamene zo starších antických stavieb (odborne sa nazývajú spólia). Mesto zažilo ďalšie obdobie rozkvetu od začiatku 11. stor. počas vlády dymastie Seldžukov (v Sýrii vládli 1078—1117), ktorí z Bosry vybudovali pevnosť proti križiakom. Začiatkom 13. stor. dal ajjúbovský sultán Al–Adil I. okolo rímskeho divadla vybudovať 8 mohutných hranolových veží, čím divadlo premenil na pevnosť. Po dobytí Mongolmi Bosra upadala, až sa zmenila na malú dedinku, pričom si vidiečania budovali svoje príbytky a hospodárske budovy priamo v antických a islamských ruinách. Mnohí z nich tam žili ešte v období keď som Bosru navštívil. Až koncom 19. stor. jej zrúcaniny očarili európskych cestovateľov.
