Do utečeneckého tábora Kakuma je to z Lodwaru ďalších 120 km po cestách necestách smerom k sudánskym hraniciam. Je to púštna oblasť, kde vidíte sem tam nejaký strom, kríky a niekoľkometrové termitiska, ktoré pripomínajú komíny osadené v zemi. Teploty sa tu počas dňa pohybujú okolo 40°C a prší veľmi zriedka. Stačí však prejsť niekoľko desiatok kilometrov a ste v oblasti, kde nepršalo už celé roky. To sú miesta, kde ľudia prežívajú na pokraji hladomoru! Obrovské jazero Turkana, ktoré by mohlo vodou zásobovať celú oblasť je, žiaľ, slané a voda z neho sa nehodí ani na zavlažovanie. Jediné, čím sa tu miestni ľudia živia a vďaka čomu dokážu prežiť, je pastierstvo. Zo svojimi stádami prejdú aj desiatky kilometrov aby našli trocha zelene a vodu. Zo zvierat tu prežijú len ťavy, kozy a somáre. To praktický znamená, že bravčové, či hovädzie mäso tu jednoducho nekúpite.Kakuma je malé zabudnuté mestečko na severe Kene ďaleko od civilizácie, ktoré ani samotní Keňania nepokladajú za časť Kene. Jednoducho zabudnutá a odvrhnutá oblasť, ku ktorej sa akoby nikto nehlási. "Ideálne" miesto na zriadenie utečeneckého tábora. Dnes tu žije cez 100 000 utečencov a každý týždeň k nim pribúdajú stovky ďalších... Najpočetnejšie sú tu zastúpené etnika zo Somálska a Južného Sudánu, ale nájdete tu aj tisícky utečencov z Konga, Etiópie, Ugandy a pod. Jedna obrovská medzinárodná komunita, ktorá sa snaží spolu prežiť.Stavajú si malé domčeky z hlinených tehál a od UN (United Nations – OSN) dostanú na strechu plech. Tiež dostávajú dvojtýždenne dávky potravín a prídel dreva na varenie, ktoré však vystačia na pár dni. O ostatné sa musia postarať sami...Pomáhať sa snažia aj ďalšie medzinárodné organizácie a občianske združenia. Dokonca pomáhajú aj niektoré hollywoodske hviezdy, ako napr. Angelina Jolie, ktorá sa tu pred pár rokmi zastavila a sponzoruje tu jednu základnú školu, ktorá nesie jej meno.Veľkou výhodou pre utečencov je tu bezplatné školstvo. Na tunajších školách však učia aj učitelia, ktorí neskončili strednú školu, keďže je tu veľký nedostatok kvalifikovaného personálu. Aj z tohto dôvodu je tu úroveň vyučovania nízka, k čomu v značnej miere prispieva fakt, že školy sú preplnené žiakmi. V jednej triede nájdete aj 80 a viac žiakov a sedí sa všade kde sa dá, na zemi, na okne... Jednoducho všade!Napriek týmto biednym podmienkam tu prichádzajú mnohí, zvlášť z Južného Sudánu študovať. Majú tu školu zadarmo a vraj sa tu naučia viac ako na sudánskych školách...Ako zázrak sa tu teda javí iniciatíva Jezuitov, ktorí tu vo svojom centre ponúkajú pre tých najlepších univerzitné vzdelanie. Znie to vzhľadom na tunajšie podmienky neuveriteľne, ale okolo tridsať študentov ročne tu má možnosť získať univerzitný titul! S viacerými univerzitami v USA majú úzku spoluprácu a ponúkajú diaľkové štúdium cez internet. V týchto púštnych podmienkach sa to zdá ako sen.My saleziáni tu mame priamo v utečeneckom tábore veľké tréningové centrum pre rozličné remeslá a kurzy. Je široko-ďaleko jediné, kde sa dá vyučiť nejaké remeslo. Nájdete tu murárov, elektrikárov, stolárov, automechanikov, zváračov, ale aj kurzy pre krajčírov, počítačové kurzy, či kurzy angličtiny. Školu navštevujú študenti z rozličných afrických národnosti , náboženstiev a tiež vekových skupín. Ročne sa tu na kurzoch vystrieda skoro 1 000 žiakov. V zaujímavom kontraste tu nájdete na jednom kurze sedieť vedľa seba tínedžerov a zrelých otcov, ako aj moslimské dievčatá zahalené od hlavy až po päty a africké mamičky, ktoré aj počas vyučovania či v kostole nemajú problém dojčiť svoje deti. Okrem školy tu máme rozbehnutú aj výrobu a tak tu zamestnávame spolu s učiteľmi okolo 60 ľudí. V týchto podmienkach, kde neexistuje žiaden priemysel a takmer žiadne pracovne príležitosti ide o veľkú službu.Nie až tak dávno sme oslávili sviatok nášho zakladateľa (dona Bosca), a to bol deň, keď sa táto veľká medzinárodná rodina, tak vekovo, kultúrne a náboženský veľmi rozdielna dokázala spolu veľmi pekne zabaviť. Skoro za každým jedným z týchto ľudí je silný životný príbeh vhodný na napísanie knihy. Sú to ľudia, ktorí si neužili veľa radosti zo života, skôr bojujú o prežitie a svoju dôstojnosť. Vidieť ich teda napriek veľkej rozdielnosti spolu sa baviť a spontánne tešiť i z malých víťazstiev je veľký zážitok. Koľko spevov, tancov, skandovania a výbuchov spontánnej radosti sme spolu zažili. Sú to ľudia, ktorí sa ešte vedia tešiť z maličkosti... Keď prídu ráno do centra s úsmevom sa vás opýtajú ako sa máte. A my si zväčša posťažujeme na zopár veci, ako je napríklad všadeprítomný prach, ťažko znesiteľné teplo, to že už niekoľko mesiacov nepršalo a pod. Oni sa len ticho pousmejú a pomyslia si svoje. Vy pritom viete, že nespali v posteli ako vy, neraňajkovali a majú už za sebou niekoľko kilometrovú cestu do školy...V „niečom“ sme my Európania od týchto ľudí veľmi odlišní... A pritom si často myslíme, že sa od nich nemáme čo naučiť...
