Chronologický čas je koncept, ktorý vznikol pozorovaním pohybu telies vo vesmíre, rytmu svetla a tmy. Rok, mesiac, deň, hodina, atď. Tento čas je pre nás nevyhnutný a užitočný. Bez neho by sme nemohli cestovať, nemohli by sme si dohodnúť stretnutie. To, ako tvoríme koncept času, je v priamom vzťahu k tomu, ako vnímame svet okolo nás. Prírodné národy v minulosti vnímali čas cyklicky. Všetko, čo poznali a potrebovali, sa nachádzalo v relatívne dostupnej vzdialenosti a tak väčšinou nemali potrebu objavovať nové svety, ak to nebola otázka zabezpečovania existenčných potrieb. Každý pohyb v rámci života kmeňa bol kódovaný ako návrat – lov, zabezpečovanie hraníc, obrana zdrojov. Ich život, pevne spätý s prírodou a miestom, kde žili, bol štruktúrovaný opakujúcim sa cyklom ročných období, rytmom dňa a noci. Táto prepojenosť s prírodou bola tak pevná, že hranica medzi človekom a prírodou bola veľmi jemná. Z dnešného pohľadu ľahko vysvetliteľné javy ako blesk, požiar či dážď boli pozorované v súvislosti s inými javmi, s ktorými korelovali. Ak napríklad člen kmeňa robil nejaké pohyby a začalo pršať, interpretoval si túto následnosť ako kauzalitu a začal vytvárať rôzne ritualizované činnosti, napr. tance či zvukové prejavy, aby navodil želaný stav vecí.
Chronologický čas je pre súčasného človeka lineárny – kumulatívny. Tak, ako sa vyvíjali ľudské spoločenstvá z relatívne malých kmeňov až do starovekých ríš, tak človek objavoval nové a nové územia a zisťoval, že svet siaha ďalej ako po najbližšie more či pohorie. Pohyb už nebol neustálym návratom, ale objavovaním, dobývaním, cestovaním, vzďaľovaním sa. Postupne sa menilo aj vnímanie času a začali vznikať kalendáre. Rôzne kultúry si vybrali konkrétne udalosti, od ktorých začali počítať čas pridávaním. Je zaujímavé, že počiatočným bodom nášho kalendára je približný rok narodenia človeka, ktorý hovoril o nečasovej skúsenosti – o večnosti. Myslenie nedokáže uchopiť večnosť. Aby myslenie uchopilo nečasovú skúsenosť, potrebuje štruktúru, ktorú dokáže vizualizovať a naratívne modelovať ako vnútri a vonku, hore a dole, pred a po… Korene myslenia sú v skúsenosti, ktorá je vždy fragmentárna. Je nekonečným pridávaním.
Myslenie je spojené s pamäťou. Bez pamäte nie je myslenie. Skúsenosť, rozpoznanie tejto skúsenosti, pamäť, myslenie. Ak stúpim na špendlík (skúsenosť), identifikujem túto skúsenosť ako bolesť v nohe a okolnosti, ktoré bolesti predchádzali (rozpoznanie), tento súbor poznatkov zaznamenám (pamäť). Táto pamäťová stopa sprítomní minulú bolesť a na základe tejto spomienky začnem konať – kráčam opatrne, alebo si poviem: Musím si dávať pozor, kde stúpam, nabudúce rozsvietim (myslenie). Veľmi jednoducho povedané. Pamätám si bolesť a očakávam, že nastane niekedy v budúcnosti. Chcem sa jej vyhnúť a podnikám nejaké kroky k tomu, aby som sa zapamätanej bolesti vyhol. Prítomná nie je bolesť, ale spomienka na bolesť. S touto spomienkou operujem a projektujem ju do budúcnosti. Budúcnosť je potom očakávanie toho, čo sa stane. Toto očakávanie je modelované minulou skúsenosťou a tak je budúcnosť vždy spojená s minulosťou. Je neustálym predlžovaním minulosti. Kontinuitou. Táto kontinuita je to, ako sa myslenie snaží uchopiť skúsenosť, ktorá nie je pamäťou a teda ani časom. Bez pamäte je len Teraz. V skutočnosti, naša jediná priama skúsenosť sa odohráva vždy Teraz. Nie včera, ani zajtra. Vždy sme teraz. Pre myslenie je Teraz slepé miesto, pretože myslenie sa vždy obracia do minulosti a hľadí do budúcnosti. Je to akoby ste sa chceli uvidieť priamo bez pomoci zrkadlenia, ale to sa nikdy nestane. Vždy uvidíte iba svoj tieň. Prítomnosť je potom len tunel, cez ktorý sa mení minulé na budúce. V myslení nemôžeme zaujať nulový bod vnímania, ktorým je samotné vedomie. Pre myslenie bod nula nejestvuje, pretože nulu nevieme rozdeliť. A nie je všetko, čo myslenie robí, delením, fragmentovaním súvislej, celistvej skúsenosti?
Psychologický čas má korene v motivačných mechanizmoch mozgu či nervového systému. Je spojený so schopnosťou vytvárať očakávanie ako bod v budúcnosti na základe už zažitého a zapamätaného. V myslení takto modelujeme cieľ ako bod, ku ktorému sa chceme dostať. Tento cieľ je zároveň účel. Ak vyrábam nejaký predmet, napríklad most cez potok, tak účelom môjho snaženia bude tvorba mostu a účelom mostu bude bezpečný prechod cez potok. Môžem si činnosť naplánovať a modelovať postup v jednotlivých krokoch k danému cieľu. Tieto postupnosti krokov, procedúry, sú zaznamenávané v procedurálnej pamäti. Túto pamäť máme radi, pretože nám poskytuje odpovede na obľúbenú otázku: Ako to mám urobiť? Tieto odpovede, ktoré sú vlastne návodmi, šetria energiu. Energiu, ktorá by bola inak spotrebovaná na emočnej úrovni úzkosťou z neistoty, strachom. Akonáhle máme návod, nemusíme sa trápiť a premýšľať. Môžeme „odpočívať“ v automatickom opakovaní a imitovaní. Je to pohodlné a upokojujúce. Je to pohyb od známeho ku známemu. Myseľ má rada automatizmy.
Čas vnímame vždy ako pohyb. V jazyku existuje koherentný systém metafor, ktoré formujú to, ako premýšľame o čase. Naše vyjadrovanie o čase je štruktúrované metaforami Čas je pohybujúci sa predmet a približuje sa k nám alebo Čas je statický a my sa pohybujeme v ňom smerom do budúcnosti. Prvá z metafor nám umožňuje tvoriť vety ako: Príde čas, keď…, Nastal čas jednať…, Čas Vianoc sa pomaly blíži…, Tvárou v tvár blížiacim sa udalostiam…, Blíži sa koniec roku. Druhá metafora generuje vety ako: V spomienkach prechádzam roky svojho života…, Vstupujeme do 21. storočia. Keď hovoríme o čase, častokrát k nemu referujeme aj na základe metafory Čas sú peniaze. V tomto prípade je pohyb, život metonymicky zastúpený len jednou jeho časťou, ktorú považujeme za veľmi dôležitú. Tá nám potom umožňuje hovoriť vety ako: Plytváš mojím časom…, Už nám dochádza čas…, Mám málo času…, Ušetril som niekoľko hodín…, Musíš si svoj čas lepšie rozpočítať…, Ako budeš tráviť (od troviť) voľný čas… a podobne. Metafora: Čas sú peniaze vznikla relatívne nedávno. Avšak, ak jej „veríme“ a používame ju, vnímame čas ako niečo veľmi cenné, niečo, čoho je veľmi málo a podľa toho aj konáme. Časom potom plytváme, šetríme ho, investujeme ho, mrháme ním, rozpočítavame ho a tak ďalej.[1] Ak vnímame čas ako cenný zdroj, ktorého je málo, žijeme v neustálom strachu a úzkosti, že už len samotným žitím prichádzame o niečo cenné. Metaforické prerámovanie má silu ovplyvňovať naše myslenie a konanie najmä preto, že si ho bežne neuvedomujeme. Chceme využívať čas rozumne, účelovo, efektívne a preto náš čas s druhými neustále prepočítavame. Obchodujeme s časom aj v našich najintímnejších vzťahoch akoby to bola nedostatková komodita. Podobáme sa na stroje, ktorých najvyššou hodnotou je efektivita. Neustále plánujeme, prepočítavame, porovnávame, hodnotíme a cez toto všetko, tento hluk v hlave nie sme schopní počuť druhého.
Sedím v izbe a prichádza ku mne hlas. Moja žena mi niečo hovorí. Nepočujem ju, pretože čas je tak vzácny, je ho tak málo a tak veľa chcem urobiť, vymyslieť… verím tomu a práve rozmýšľam nad niečím veľmi dôležitým alebo plánujem, čo bude treba urobiť. Zrazu sa z myšlienok prebudím a vidím, sám seba, svoj obraz. Myšlienky stále prichádzajú, ale už nie som nimi, pozorujem ich, nerozprávam. V tej jedinej chvíli mám všetok čas sveta, som Večnosť. V tej chvíli úzkosť, náhlenie a strach zmizne a hlas mojej ženy ku mne prichádza. Až vtedy dokážem počúvať, pretože čas na tú nekonečnú chvíľu prestal existovať.
Všetky druhy časov, o ktorých som v tomto texte písal, sú vytvárané vnímaním pohybu objektov (mentálnych a fyzických). Otázka, ktorá vyvstáva je: Kto vníma? Všetky objekty sa zjavujú vo vedomí. Toto vedomie samo je nečasovou skúsenosťou, ktorá je neustále prítomná, spojitá a celistvá. Nie je to niečo mystické či metafyzické, je to skúsenosť, ktorú zažívame každý večer, keď si ľahneme spať a spíme hlbokým spánkom. Akonáhle sa vedomie stiahne do seba a nepozoruje objekty, čas neexistuje. K tejto skúsenosti nedokážeme referovať, pretože skúsenosť[2] je subjektovo-objektovým vzťahom, kde subjekt zakúša nejaký objekt. K hlbokému spánku referujeme len ráno ako k dobrému pocitu z kvalitného odpočinku. Skúsenosť bez subjektu a objektu vlastne nie je skúsenosť v tradičnom zmysle slova, pretože nie je zaznamenaná a nie je možné ju hromadiť. Nedá sa pomenovať, ani uchopiť v myslení. Napriek tomu o nej vieme. Toto vedenie je čistým vedomím seba. Nie je ľahké uvedomovať si všetok pohyb, ktorý sa odohráva v mysli. Naša pozornosť je tak sústredená na predmety, myšlienky. Možno by stačilo túto pozornosť trošku zjemniť, rozostriť, zmäkčiť. Vnímať nielen zrakom, ale aj ostatnými zmyslami.
Anglický filozof Rupert Spira používa metaforu, podľa ktorej je vedomie ako obrazovka, na ktorej sa zjavujú objekty – myšlienky, emócie, pocity, vnemy. Kým sú prítomné objekty, zažívame časovú skúsenosť. Bez objektov je prítomná len obrazovka, ktorá nemá trvanie v čase, lebo je ustavičným Teraz. Je prítomná stále, avšak cez drámu, ktorá na nej beží, drámu myšlienok, emócií a pocitov, si nie sme schopní uvedomiť svoju nečasovú podstatu. Poznáte ten pocit, keď niekde v najhlbšom vnútri viete, že ste stále tá istá bytosť, ktorou ste boli, keď ste mali 10, 20 či 40 rokov? To je tá skúsenosť – neskúsenosť, ktorú myslenie samotné nikdy nedokáže uchopiť. Akonáhle sa jej zmocní myslenie, vytvára koncept času. Deti ho nepoznajú a tak ich „musíme“ naučiť, čo je to čas. Ale čo keď je to naopak? Čo ak sme práve my tí, ktorí sa musia naučiť, čo čas je a čo nie je?
[1] G. Lakoff, M. Johnson – Metafory, kterými žijeme (2002).
[2] Etymologicky má slovo skúsenosť pôvod vo význame ochutnať, skúsiť, zakúsiť, kúsať do niečoho.
