Vo vzťahu k deťom a mladým ľuďom nemáme dočinenia so strojmi, ktoré sa dajú rýchlo opraviť, ale so živými bytosťami, ktoré sú vnímavé, nestále, citlivé, bojazlivé, úprimne milujúce; a na to, aby sme s nimi mohli jednať, musíme mať veľkú dávku pochopenia, trpezlivosti a lásky. Keď nám tieto vlastnosti chýbajú, hľadáme rýchle a ľahké riešenia a dúfame v zázračné výsledky. Ak si nie sme vedomí toho, ako automaticky konáme a uvažujeme, tak vedieme neľahký boj s každou požiadavkou, ktorá nás znepokojuje a ktorú nemožno vyriešiť naučenou reakciou. A to je jeden z našich najväčších problémov vo výchove.
JIDDU KRISHNAMURTI
Výchova dieťaťa v rodine či v škole častokrát stojí na predpoklade, že dieťa nenapĺňa (výchovné) očakávania, lebo nechce. Ak tomuto veríme, tak výchovné pôsobenie sa s obľubou opiera o smerovanie vôle dieťaťa cez odmeny a tresty (manipuláciu, tzv. vonkajšiu motiváciu). Týmto podmieňovaním vychovávame dieťa a človeka, ktorý bude bojazlivý, nesamostatný, pasívny, nesebavedomý, vyhľadávajúci autoritu a rezignovaný na hlbší zmysel svojho žitia. Je možné vychovávať aj inak?
Vo výchove vychádzame častokrát z predpokladu, že ak dieťa nerobí to, čo od neho očakávame, tak jednoducho nechce. A keďže nechce a my chceme, aby chcelo, tak ho začneme nútiť (niekto by povedal „motivovať“). Tlak však vyvoláva protitlak, odpor. Ak ale budeme tlačiť ešte silnejšie a vytrvalejšie, možno jeho vôľu zlomíme. Zlomená vôľa, naučená bezmocnosť, hlboká viera, že nič sám nedokážem, že za mňa musí jednať niekto iný, silnejší, múdrejší, autorita. Nesebavedomie, strata viery v svoje schopnosti, vo vlastné rozhodovanie sa. Nesloboda. Tak vychovávame deti v rodine, toto je hlavný výchovný plán našich škôl. Vnútiť vôľu dospelého, cez odmeny alebo tresty. Je možné uvidieť, kde začína podmieňovanie k autorite, kde sa v nás začína formovať ten postoj, nechať veci za nás riešiť niekoho iného, niekoho silného, rozhodného, možno až brutálneho?
Vedome-nevedome
Je možné pozorovať dve podoby tejto výchovy, obe sú hlboko nevedomé. Jedna sa deje „prirodzene“, druhá sa odvoláva na vedu, behaviorálnu vedu. Keď píšem hlboko nevedomé, myslím to takto: človek, ktorý vychováva nerozumie vlastnej emocionalite a ešte hlbšej afektivite a tak pôsobenie tejto časti mysle zostáva neuvedomované. Väčšinou v stave, v akom ho zanechala jeho vlastná výchova, či už doma alebo v škole. So všetkými neuvedomovanými strachmi, obavami, zlosťou, hľadaním pôžitkov, porozumením vzťahom v podobe, v akej sa tento mentálny nános dedí a teda neustále opakuje už niekoľko storočí, možno tisícročí, možno aj dlhšie. Dieťa jednak imituje správanie dospelého, jednak je podmieňované, či už cielene alebo náhodne. Ak prestaneš plakať, kričať, hnevať sa, dostaneš odmenu, budem sa ti venovať, budem na teba dobrý. Podmienená láska. Človek, dieťa zvlášť však potrebuje svojej emocionalite porozumieť, naučiť sa ju nielen regulovať, ale aj zdravo prežívať. Ani jedno ani druhé sa pri výchovnom pôsobení rodiča či učiteľa, ktorý si neuvedomuje svoju vlastnú reaktivitu (napodmieňovanú či odpozorovanú v detstve), nedeje.
Podmieňovanie
Behaviorálna veda umenie tlaku priviedla do dokonalosti – odmeňovanie a trestanie, pozitívne posilňovanie, vonkajšia motivácia. Nechceš? Budeš chcieť. Budeš mať strach nechcieť! Alebo: nechceš? Dám ti niečo, pochvalu, dobrú známku, darček, peniaze a potom už budeš chcieť. Presnejšie – budeš chcieť robiť to, čo chcem ja. Síce v skutočnosti nebudeš rozumieť – nebudeš tam mať svoje „Prečo to vlastne robíš“, ale urobíš to, lebo dostaneš odmenu. Táto manipulácia ubližuje. Týmto podmieňovaním úplne znemožňujeme hlbšie porozumieť tomu, prečo niečo robíme. Napríklad prečo sa učíme. Že sa neučíme kvôli známkam, kvôli prijímačkám, maturite, ani dobre platenej práci. Učenie má hlbšiu podstatu, chceme spoznávať svet a porozumieť mu, spoznávať samých seba a vyberať si v súlade s vlastnými hodnotami a preferenciami.
Dieťa podmieňujeme na odmeny presne tak, ako psa na pamlsky. Niektorým psom z toho „prepne“ a nedokážu už fungovať ako slobodné tvory. Nezaujíma ich nič okolo nich, svet, iné psy… Ich myseľ je tak silno napodmieňovaná, že zo svojho pána nespustia pri prechádzke oči. Čo keby zrazu prišla odmena!? Mnohí psí tréneri sú potom na seba patrične hrdí, psa majú úplne pod kontrolou. Behaviorizmus funguje „dokonale“ pri zvieratách. Cez rôzne formy manipulácie mysle dokážeme ovplyvňovať zmeny v ich správaní. V tomto nastavení nie je dôležité porozumieť, prečo sa tvor správa tak a tak. Dôležitejšie je, že dokážeme toto správanie smerovať tam, kam chceme. K našej predstave poslušného psíka, poslušného dieťaťa, žiaka. Je toto skutočným cieľom výchovy človeka? Vychovať dokonale predvídateľnú a poslušnú bytosť? Napodmieňovanú cez strach a vyvolávanie radosti? Je treba to povedať na rovinu. V takto poňatej výchove nepotrebujeme slobodnú ľudskú bytosť, potrebujeme dokonale kontrolovateľnú bytosť. Naša spoločnosť a systém vzdelávania nepotrebuje dieťa, ktoré je vedené k samoregulácii, zodpovednosti za vlastné rozhodovanie, čo predpokladá určitú úroveň sebapoznania. Stačí nám, že sa dieťa nejako správa, že mlčky sedí (aký to ideálny žiak), že dvíha ruku, keď má šancu získať odmenu. Výchova založená na behaviorizme je predsa presne o tom. Riešime len správanie (behavior), vonkajšie prejavy.
Nuda nie je iba nudná. Môže byť aj desivá. Núti nás postaviť sa tvárou v tvár hlbším otázkam významu a zmyslu. Nuda je však aj príležitosťou na objavovanie a vynaliezanie. Vytvára priestor potrebný na vznik nového porozumenia, bez ktorého by sme len donekonečna reagovali na podnety okolo nás a nedovolili si byť naplno prítomní v tom, čo práve prežívame.
ANNA LEMBKE
V dobe, keď vyvolať emócie a závislosti je tak jednoduché, je toto cesta do pekla. Historik David Courtwright pri pomenovaní dnešnej doby použil termín limbický kapitalizmus. Americká psychiatrička Anna Lembke nazvala svoju knihu Dopamínový národ. Zamýšľa sa v nej nad súčasnou kultúrou posadnutou vyvolávaním odmeňujúcich stavov v mysli (aj cez bolesť) a tým, aké dopady to má na ľudskú, špeciálne detskú psychiku. Skutočne potrebujeme v dnešnom svete deti tupo podmieňovať, aby slepo robili, čo chceme? Alebo je skutočným zmyslom vzdelávania umožniť im porozumieť všetkým častiam svojej mysle, od afektov, cez emócie až k mysleniu? Tragédiou je nielen to, že nepripravujeme deti na život v reálnom svete, my popierame ich identitu. Keďže je dieťa neustále manipulované, neustále niekam smerované, nikdy sa nestretne so svojou pravou identitou. Len ťažko, o mnoho rokov neskôr bude mať možnosť zistiť, kým v skutočnosti je, čo je jeho vášeň, čo ho napĺňa a čo mu dáva v živote zmysel.
Skúsme si to teda otočiť. Aspoň na chvíľu uznajme, že to, čo sme robili doteraz, nefungovalo (tuším A. Einstein povedal, že len hlupák robí dokola to isté, aj keď vie, že to nefunguje). Čo ak dieťa vždy chce robiť veci správne? Tak, aby rozumelo, prečo ich robí? Aby mu jednoducho všetko dávalo zmysel? Máme radi, keď nám veci dávajú zmysel. Stále predsa riešime aký to má zmysel sa takto namáhať? Prečo sa mám toto naučiť?? Prečo mám chodiť do školy, do práce. Neznášame nezmyselnú, sizyfovskú prácu… Hľadáme zmysel života.
Nuda. Taký rozšírený stav medzi deťmi. Je prirodzenou reakciou na stratu hlbšieho zmyslu. Takže, čo ak dieťa vždy chce robiť veci správne? A ono ich tak aj robí. Nedokážem regulovať emócie, tak budem kričať, biť sa, pľuť. Dieťa nám tak hovorí: Nauč ma ich regulovať. Nedokážem sa sústrediť na učenie, keď som sa doteraz hral. Stále mám chuť sa smiať a behať – nauč ma to, aby som to potom v živote mohol zvládnuť. Bežná reakcia na žiaka, ktorý v škole vyrušuje, je disciplinovať ho – krikom, hrozbami. Vnímate to? Nič ho tak neučíme. Jediné čo robíme je, že reagujeme na náš vlastný strach, napríklad zo straty kontroly (ani nás nikto neučil, ako regulovať svoje emócie). Väčšina detí sa zľakne a zostanú ticho. A my, učitelia potom hovoríme: ako dobre sa mi v tej triede učí. Rozumiete?? Potom sa nájdu deti, ktoré nereagujú na disciplinovanie a dožadujú sa, aby sme ich naučili, ako môžu lepšie porozumieť sebe a svojej emocionalite. A tak stvoríme „problémové“ dieťa. Spustí sa mašinéria diagnóz a hľadaní riešení.
Hlbšie porozumenie
Ak nám skutočne ide o dobro detí, potom musíme prehodnotiť náš doterajší pohľad na výchovu a vzdelávanie. Dieťa musíme viesť k porozumeniu samému sebe a svetu okolo neho, vzťahom s inými ľuďmi. Inej cesty niet. Ale čo je vlastne to porozumenie? Je to otázka chcenia, snahy či vôle? Alebo pochopenie prichádza skôr vtedy, keď snaha ustane a my v pokoji môžeme uvidieť seba, naše konanie, naše nekonečné snaženia a zápasy? Keď sa na chvíľu zastavíme a prestaneme tak veľmi chcieť, tak urputne hľadať riešenia a neustále nad nimi premýšľať? Zastaviť sa, vstúpiť do ticha medzi slovami nie je jednoduché. Myseľ pracuje neustále, nielen na úrovni myslenia, ale aj na úrovni emocionality a afektivity (ktorá iniciuje myslenie) a na ďalších úrovniach. Ako teda vytvoriť prázdny priestor, v ktorom môžeme porozumieť? Môžeme to urobiť pozorovaním toho, ako naša myseľ pracuje a toho, čo sa odohráva v našom tele, no nie snahou či chcením. My práveže potrebujeme porozumieť nášmu chceniu. To, čo nám to umožní, je odstup a pasívne pozorovanie. Potrebujeme ísť „za“ myslenie a cítenie, za jazyk či už verbálny alebo neverbálny, za identifikácie s tým či oným. Nie náhodou švajčiarsky lingvista Ferdinand de Saussure prišiel pred vyše 100 rokmi s už klasickým zistením, že význam sa konštituuje nie v slovách, ale v tichu medzi slovami. Že význam je diferenčný.
Nemá zmysel na dieťa tlačiť, nútiť ho, kričať, biť ho. Dá sa niečomu skutočne porozumieť, keď sme pod neustálym tlakom, pod ťarchou nikdy nekončiaceho hodnotenia, skúšania a známkovania? Je možné vytvoriť dieťaťu priestor, v ktorom môže cítiť, premýšľať, dýchať? Kde môže samo a v pokoji prichádzať k poznaniu? Áno, dá sa to, napr. obyčajným rozhovorom, úprimným záujmom, empatiou. Toto dospelý dokáže. Ale len ak prestane byť posadnutý tým, čo by malo byť. Cieľmi a ideálmi, ktoré sa snažíme naplniť. V škole, každý jeden deň, každá jedna hodina musí mať cieľ. Tento neustály tlak na výkon a sústreďovanie sa na to, čo všetko by deti a učitelia mali zvládnuť, im v skutočnosti bráni v tom, aby sa navzájom uvideli, dôverovali si a inšpirovali sa.
