Spomaľme, zamyslime sa na chvíľu......

Za čím sa stále ženieme? Venujeme dostatok času najbližším? Prečo sme si ho viac nenašli aj pre tých, nad hrobom ktorých teraz nemo stojíme a so slzami v očiach spomíname? Je už neskoro a to čo sme im chceli povedať nemôžeme. Čas kedy aj ja s mojou rodinou prichádzam s pokorou k hrobom tých, ktorých som mal rád a ktorí mi chýbajú. Zamýšľam sa nad smerovaním tohto sveta. Prečo hojdačka hodnôt sa čím viac nakláňa na stranu materiálna? Morálna časť bytia na matičke Zemi je pre mnohých nepodstatná. Postupne sa vytráca zo života slušnosť, úcta a pokora. Nevieme pozdraviť jeden druhého. Závisť a neprajnosť nám ukazujú cestu do pekla. Peniaze prevyšujú všetko. K životu ich všetci síce potrebujeme, ale ak ich má človek toľko, že nevie čo s nimi, razom sa stáva ich otrokom. Moja mama mi často hovorieva: Peter ak Ti chce niekto priať zle, tak ti praje veľké bohatstvo. A má svätú pravdu. Oveľa väčším šťastím v živote je zdravie rodiny, slušne vychované deti a možnosť pozrieť sa priamo do očí každému. Nemať strach stretnúť sa s ľuďmi, porozprávať sa s najbližšími. Ak sa dá, pomôcť, poradiť. A ak raz moji synovia s rodinami budú stáť nad mojim hrobom prial by som si, aby ich myšlienky a spomienky smerovali k slovám: „Bol to dobrý a správny človek a škoda, že tu už nie je. Veď toľko sme mu ešte chceli povedať." Presne tak, ako si to každoročne v tichosti pri svetle sviečok na cintoríne hovorievam ja.
Peter Lariš[/content>