V uplynulej dobe sme žili a žijeme futbalom. Veď také MS vo futbale sú tu len každé štyri roky a teda treba si to trochu užiť, keď už to ide. Navyše, tentokrát sa tam historicky dostali aj naši! Kto už by si len nepozrel ako naši junáci vybiehajú na trávnik s dvojkrížom na hrudi, so štupľami v ušiach (o takzvanej „vuvuzele" už asi tiež každý vieme to svoje), proti najlepším tímom sveta. Na to nemusíte byť ani športový fanatik, záujem príde spontánne. A tak sme si pozreli.
Po dlhej pauze medzi megaúspešnou kvalifikáciou a začiatkom MS, sme nažhavili svoje srdiečka, zapli televízor a verili. Prvý zápas mal byť jasnou záležitosťou. Aj bol. 90 minút. Ale kedže v nadstavenom čase už nehráme, veď načo, remíza bola na svete. A naše srdiečka ostali naštrbené. Neostalo teda nič iné, než si veriť na silný Paraguaj. Nanešťastie si veril si aj súper a reprezentácia zrazu mala len bod v skupine a fanúšikovia už prestávali veriť. Na rad prišla čerešnička na torte v podobe vtedajších majstrov sveta. Čakala nás legendárna „Squadra Azzurra". Osobne som ten zápas sledoval tak jedným okom. No zrazu vedieme jedna nula a ja si sadám seriózne pred telku v nemom úžase. Pri druhom góle sa už ale fakt teším. Naberá to na obrátkach. Taliani trochu začínajú hrať. Ale naši už od začiatku zápasu hrajú celkom kompaktne. Dokonca bránia! Sklepávajú centre na rohy, brankár chytá nemožné... S ocom sedíme v obývačke a s úžasom čakáme čo príde. Taliani už ale fakt začali hrať do plných. Škrtel chytí ako obranca na bránkovej čiare takmer istý gól. Vyťahujem ruženec. Vittek dal zrazu druhý gól. Od radosti som ruženec skoro zjedol. Ale treba to zdramatizovať. Taliani znižujú aby sa nepovedalo. Ale náš tréner strieda. Neznámeho Kopúnka. O pár okamihov dotyčný prebehne cez celú obranu, ťukne do lopty a dáva náš tretí gól. Odhadzujem ruženec a vyťahujem národnú vlajku. Čochvíľa je koniec. Taliani plačú. Naši plačú, ale to od štastia.
A tak sa zrodili noví hrdinovia. Silná eufória trvala pár dní. Potom prišli oranžový bojovníci z Holandska a fakt nás už poslali domov. Lenže boli sme na MS. Postúpili sme zo skupiny. Odohrali aj celkom sympatické stretnutie s Holandskom. A vypadli so cťou. A pre mňa to bol po dlhej dobe konečne podobný pocit ako v roku 2002. Keď som takmer plakal od štastia, lebo naši boli majstri v hokeji. Otázne je ale dokedy radosť potrvá.
Už najbližie zápasy našej futbalovej reprezentácie ukážu. A pritom samotná reprezentácia je už iba konečný produkt. Výsledok dobre vybudovaných základov a podmienok na rozvoj. Ale sú skutočne dobré? Keď niekde na dedine v lokálnej poslednej futbalovej lige nemajú ani žiarovku v šatni. V šatni kde sú možno budúce legendy. Budúci hrdinovia, bez ktorých to nejde. Priam možno budúci majstri sveta. A práve na nich by sa mal klásť dôraz. Na mladé talenty. Lebo ak to zanedbáme, doplatíme na to. Treba sa zamyslieť či sa nedá niečo zlepšiť. Či by na školách nemohla byť telesná výchova lepšej úrovňe. Aby sa na ňu nechodilo z povinnosti. Ale s túžbou. Pozrime sa len na taký hokej v akom je stave. Talenty došli a zrazu sa zachraňujeme medzi elitou lebo už nestačíme. Divíme sa? Keď sa kvoli majetkovým ťahaniciam rušia zimáky, a decká nemajú doslova kde do puku ťuknúť. Keď sa rozkrádajú štadióny postavené ešte pred storočiami. A na univerzite si musí človek doplácať na lopty na futbale aby mal do čoho kopnúť. Pričom aj to samotné kopnutie je dosť nebezpečné, vzhľadom na to, že v telocvični trčia tehly zo steny, okná sú porozbíjané, palubovka zodratá. Kultúra športu je preč.
Pritom stačí tak málo. Keby si každý po zhliadnutí víťazného zápasu uvedomil, kde sa ten celý úspech rodí. A aby bola možnosť. Možnosť hrať. Možnosť víťaziť. No nesmieme sa o túto možnosť sami oberať.
