Médiá v demokracii
Upozorňujem: nech tento text nečíta ten, pre koho je demokracia modlou! Takých je už priveľa – na veľkú škodu demokracie.
Politické zriadenie, označované za demokraciu, má vo svete veľa konkrétnych podôb (najmä ak vezmeme do úvahy aj históriu). Nebudem sa tu rozpisovať o demokracii ako takej, lebo som si predsavzal, že v blogoch sa vyhnem teoretizovaniu. Jestvuje dnes aj také poňatie demokracie, ktorému zodpovedá súčasné zriadenie v Slovenskej republike. Takže to vyzerá tak, že sme v pohode.
Napriek tomu tu všeličo škrípe. Pravda – to škrípanie nepočujú všetci.
Počujú ho denne predovšetkým tí, ktorí ho spôsobujú. Keďže ide o škrípanie v politike, spôsobujú a počujú ho politici.
A ešte ho počujú politológovia (pokiaľ ich, pravdaže, zaujíma aj skutočná politika – a nie iba hotové texty iných kolegov od remesla).
A ešte ho počujú novinári. (Pod označenímk novinári rozumiem všetkých tvorivých pracovníkov masových médií, aj keď – povedzme – pracujú nie v novinách, ale v rozhlase či televízii.)
Novinári majú odvždy v popise práce, že počujú aj to najslabšie zaškrípanie, nech sa už ozve kedykoľvek a odkiaľkoľvek. Nuž a mnohým z nich záleží na tom, aby zistili odkiaľ ten škripot prichádza. Niektorým z tých, ktorí sa dopracujú poznania, stojí zistená pravda za to, aby ju publikovali – aby informovali čím viac ľudí, že to škrípe a čo to vlastne škrípe. Dokonca niektorí novinári idú ešte ďalej a hlbšie: snažia sa zistiť, PREČO to tak škrípe. A podľa toho, akú príčinu zistia, napíšu o nej (alebo nenapíšu...).
Tak späť k demokracii.
Aby bolo možné označiť zriadenie (režim, konkrétny politický systém – ako chcete) za demokratické, musia v ňom byť splnené viaceré podmienky a vytvorené viaceré predpoklady.
Jednou z podmienok je široká informovanosť občanov o záležitostiach, ktoré sa ich týkajú. Tomu slúži napríklad sloboda prejavu (aj po prejave! :-) ) – teda nie iba sloboda tlače, ako vyhlasujú niektorí medzi nami.
Tá široká informovanosť sa dosahuje za predpokladu, že každý občan má prístup k informáciám v celej ich šírke. Označuje sa to „prístup k alternatívnym informáciám“. Predpokladá sa totiž – na základe histórie – že moc (tá aktuálna, teda vlastne tí čo ju práve vykonávajú) má možnosť zverejňovať cez masové médiá svoje informácie: svoj výber informácií, svoju interpretáciu faktov... a niektoré škrípania zveličiť, iné utajiť. Aby však mohol občan kontrolovať moc (a to je vraj jeho právo tam, kde je demokracia), potrebuje prístup aj k iným faktom a interpretáciám, než aké je ochotná mu sprostredkovať moc (vláda). Má teda mať prístup k alternatívnym informáciám.
Je u nás, na Slovensku, táto podmienka splnená?
Komu je to jedno, nech ďalej nečíta.
Kto si myslí, že je splnená, aj kto si myslí, že splnená nie je – pre tých píšem tento text.
Našu situáciu možno popísať jednoducho. Je opačná než bývala u nás v minulosti a opačná než je ešte dnes v mnohých krajinách. U nás sa občan nedostane k informáciám a interpretáciám, ktorými ho chce uspokojiť alebo vyburcovať vláda (moc). Dostane sa takmer výlučne iba ku kritike moci (vlády). To závisí od toho, koľko priazne si moc (vláda) vyslúži u novinárov, prípadne u vlastníkov masových médií. Tak je to všade, kde je sloboda prejavu.
Nuž a kam sa podelo právo občana na alternatívne informácie?
Ostalo v učebniciach politológie.
Žijeme pod vládou, ktorá nemá veľa sympatizantov v novinárskej obci – a ani vo vilovej štvrti vlastníkov masových médií. Táto vláda by mala svoj výber faktov a svoju interpretáciu faktov občanovi zabezpečiť. V záujme demokracie, totiž v záujme splnenia jednej z podstatných podmienok demokracie. Podľa mňa je to jej povinnosť.
Na to má slúžiť časť masových médií – tá časť, ktorú vlastní, ovláda, usmerňuje, riadi, kontroluje (a financuje) vláda. Verejnoprávny rozhlas... verejnoprávna televízia... verejnoprávne noviny. Aby mal občan k dispozícii naozaj celý informačný a interpretačný sortiment. Aby si mohol (aj na vládu) vytvoriť VLASTNÝ názor, opretý o poznanie – a nie o neznalosť.
Máme na Slovensku niečo také? V celom rozsahu veru nemáme.
Nuž čo – ešte vám to u nás pripadá celkom demokratické?
Voľačo tu predsa škrípe...
