Bohdan, alebo “Dan” (ako ho volali jeho najbližší) ma ešte pred smrťou požiadal, aby som predniesol prípitok na tomto kare, ktorý podľa Dana nemal byť karom v pravom zmysle slova. Viete, keď sa povie “kar” každému príde na um hostina napoly smútočná, napoly hýrivá, kde sa citlivejší umárajú v slzách a nehanebnejší opíjajú do nemoty. Tento kar bude iný, pretože aj jeho hostia (ako aj sám hostiteľ) sú iní. Všetci tí, ktorí ste poznali nášho priateľa Bohdana viete, že to bol človek atypického zjavu i správania. Len málokomu sa podarilo docieliť, že niekoho zároveň pritiahol aj odpudil tak, ako Danovi. Niekedy mal pocit, že sú len traja, ktorí mu rozumejú – Otec, Syn, a Duch Svätý. Sami viete, že Dan sa nikdy neoženil kvôli svojej vychrtlej postave a odstávajúcim ušiam. A čo? Každá z tých mnohých, ktoré ho odmietli však môže ľutovať. Žiaden z tých, ktorí pre Danov excentrický zovňajšok a avantgardné spôsoby odmietli dovoliť tejto krehkej duši aby ich previedla svojim vnútrom, sa nemôže pochváliť tým, že poznal človeka s veľkým Č. Nemôže sa rozpomenúť na jeho intelektuálne vtipy o teplých kňazoch, nemôže sa v myšlienkach vrátiť do spoločních chvíľ strávených tradičným honom na líšku, nemôže vziať do ruky jednu z Danových básnických zbierok, ktoré tak rád rozdával svojim najbližším. Nemôže. Čo vy? Môžete?
Dana som spoznal na vysokej škole v disidentskom krúžku. Založil ho, ako inak, sám Bohdan z dlhej chvíle ako tretiak na slovenčinárskej katedre filozofickej fakulty UK. Škola ho bavila (až na povinné predmety ako vedecký ateizmus a iné “skvosty”), no nedostatok priateľov ho prinútil zamyslieť sa nad možno formou spoločenského života. Bary neboli jeho parketa, v kaviarni ho to bavilo len raz týždenne a do filharmónie by skoro nikoho nedostal. Bavilo ho však niečo, čo bavilo mnohých iných študentov v jeho veku. Áno, bavilo ho pohoršovať sa na socializme, bavilo ho čítať samizdaty, počúvať Kryla či Kubišovú. Takto sme sa stretli. Raz som v súkromí našej internátnej izby počúval Bachov temperovaný klavír na gramofóne čo som dostal od rodičov k maturite, čítajúc samizdat Jeden deň Ivana Denisoviča. Bohdan bol môj čerstvý spolubývajúci. Ani neviem prečo som sa nebál, že by na mňa mohol nabonzovať. Dan pôsobil tak čudne a nekomunisticky, že som mu akosi podvedome dôveroval. Už vtedy bol prešidevelý, mal polodlhé strapaté vlasy, “koziu” briadku a čosi si stále hmkal. Bol to typ človeka, pri ktorom ste si povedali: “Keď sa niečo zomelie, isto vezmú skôr jeho ako mňa.” Keď uzrel Denisoviča v mojich rukách vykríkol: “Dnes nám budeš čítať na krúžku!” Moja návšteva hŕstky mladých “disidentov” bola plodná – Denisovič sa všetkým tak páčil, že som ho musel prečítať celého od začiatku do konca, hoci každý z nás ho už predtým čítal. Bol to krásny, dlhý večer. Vtedy sa Dan stal mojím alter egom. Potom prišli roky práce a ubehli rýchlo. Dan bol u nás doma tak často, že moja žena ho takmer považovala za inventár nášho príbytku. Mali sme ho radi my, mali ho radi naše deti, on mal rád nás.
Tie roky prešli veľmi rýchlo, a preto sa nám o to ťažšie verí, že zákerná choroba si vybrala práve jeho. Jeho spolužiaci majú ešte pekných pár rokov do dôchodku a on od nich odišiel navždy. Pardón, nie navždy. Odišiel však dosť skoro na to, aby sme na neho čakali až do smrti. Dan mal úžasnú schopnosť prekvapiť – pozitívne aj negatívne. Tento krát mu prekvapenie nevyšlo. Prosím však všetkých smútiacich, aby mu tento malý prečin odpustili. Nemohol za to. Proste sa mu takéto veci stávali a on mal jednoducho “dar” ich privolať. Či už to bolo rituálne pálenie Leninových spisov, alebo feferónka v pašovanej pepsicole, nebodaj posledné štádium rakoviny.
Aj keď to bude ťažké, skúsme sa pozrieť na Danov odchod ako na vytúžené roky prázdnin, ktoré sa mu ako aktívnemu básnikovi, učiteľovi a hlavne vernému priateľovi, nikdy neušli.
Bohdan umrel, nech žije Bohdan!
