Kam sa mám pozerať, keď hľadám Tvoju tvár? Ako mi odpovieš, keď sa Ťa pýtam? Viem, kto si a... ani neviem ako Ťa osloviť. Viem Ťa opísať, ako mi to len moja obmedzená, hriechom nakazená myseľ umožní. Viem o Tebe rozprávať koľko hrdlo ráči a neznalý poslucháč dovolí. Viem povedať „Pane“ a viac... Vieš sám. Voláš ma mojím menom, ja Tvoje neviem. Nemám? Nesmiem? Ešte nie je čas? Kto si, že mi deň za dňom rozprávaš večný príbeh o láske, v ktorom už pár nedieľ hrám z Tvojej milosti vedľajšiu úlohu? Ako Ťa mám volať? Alebo Ťa volať Vôbec nemusím? Stačí teda, že ma voláš Ty? Prečo som sa Ťa pri našom prvom stretnutí (ako slušnosť káže) neopýtal, ako Ťa mám najbližšie osloviť? Ešte že nie som schizofrenik a odpoveď sa zmení len vtedy, keď chcem (alebo musím).
Keď si povedal: „JA SOM“ a keď si náhle dodal „KTORÝ SOM“, triasli sa mi kolená ako korene olivovníkov pri výbuchu sopky Vezuv. Našťastie Tvoja magma je plná milosti; Tvoje slová vyplnili láskavou lávou každé údolie vyhĺbené hriechom a zlyhaniami. Ako Ťa mám teda osloviť? Chceš, aby som Ťa volal „Hrozný“, lebo Tvoj hnev je naozaj spravodlivý a oprávnený? Alebo Ťa mám azda volať „Žiarlivý“, aby som konečne otvoril oči a zazrel výšiny, ktoré som osobne vystaval? Mám čakať tektonický záchvev pyšných vrchov, ktoré sa vyvrásnili pod mojou taktovkou? Alebo sa mám skloniť a vykríknuť „Milosť!“, aby som predišiel katastrofe?
Vstúpil si do mňa a som tak nesmierne šťastný, že si neviditeľný, lebo ináč by som pri pohľade do zrkadla začal presadzovať svoju “božskú“ autokraciu. Áno, vďaka, že mi dávaš zarieť môj vlastný odraz, keď sa pozerám. Vždy keď vidím obraz svojej tváre, viem si predstaviť ako ma vidíš Ty a vzápätí ma voláš mojím menom, utierajúc mi moje imaginárne slzy (Sám vieš, že plakať neviem).
Ale... ako Ťa mám osloviť ja? Mám Ťa volať „Alfa a Omega - Počiatok aj Koniec“? Mám Ťa snáď osloviť „Duchu Boží“, aby som odvrátil svoje telesné oči z ich prirodzenej túžby po uctievaní inej modly? Ako, pre Tvoje milosrdenstvo, ako Ťa mám volať? Mám vôbec možnosť rozhodnúť sa, alebo si to Ty sám mocne predurčil, že stojím, kľačím, bežím, a ustávam pred Tebou v napätí a jemnom otienku neistoty v sebe samom. Chcel si to Ty, aby som stál na vrchu Tvojej svätosti v Jeho neotrasiteľnosti, trasúc sa sám od strachu pred vlastnou neistotou v Tvojej istote? Alebo som to opäť ja rozhodol za Teba vidiac znova dva kamenné bloky, (ako sa hovorí) pomaly ale isto sa približujúce, v snahe zachrániť sa nachádzam utekajúc hore, dole, skákajúc, s krikom, kľačiac, a tak ďalej a tak ďalej, ako si to len Ty pamätáš. Môžem za to, že jeden kameň vidím bezprostredne pred sebou a vôňu istoty druhého cítim už od chrbta? Ako Ťa mám osloviť, na aké meno mám volať aby som prežil tento nerovný boj? Moment, keď kameň tlačí na hruď a dych s jeho slovami dochádza, ostáva už len vydýchnuť to, čo bolo dané ako život... Ježiš.
