Sú tu dva zjavné protipóly, z ktorých ani jeden neslúži ku cti exemplárneho postoja veriaceho kresťana v štýle jeho Novo Zmluvného opisu. Neviem, koľko z čitateľov sa stretlo s posudzovačným postojom tzv. „svätých Božích mužov a žien“, ktorí sú natoľko úžasní veriaci, že už prestali vedome hrešiť a teda majú zjavné právo súdiť „tých ubožiakov alias kolísajúcich kresťanov, ktorí činia veci, s ktorými žiadny kresťan nemá mať problém!“ Možno som výnimkou, ale neraz som počul horlivých „svätcov“ hovoriť: „my už nemôžeme byť volaní hriešnikmi, lebo Biblia hovorí, že sme svätý Boží ľud, haleluja.“ Sú to tí, ktorí nehľadia na veci, na ktoré sa hľadieť nesluší ani nehovoria veci, ktoré do úst kresťanov nepatria. Sú svätí – oddelení pre Boha. Človek má pri stretnutí s takýmto chodiacim zázrakom pocit, že sa stretol so stelesnenou dokonalosťou (odpustite mi, prosím, túto heretickú anekdotu). Nikdy by som si nedovolil tvrdiť, že je nesprávne oddeliť sa od vecí, ktoré sa priečia pravej kresťanskej morálke. Je tu však skrytá hrozba. Ľudia, opísaní vyššie, popri telesných hriechoch často zabúdajú na hriechy duchovné, medzi ktorými je pýcha na tróne efektivity. Sú to hriechy a priori neviditeľné pre páchateľa, kdežto ich obete sú ranené viac než len zjavne. Vízia a ideál svätosti sú ohrozené – kto im len pomôže? Sú pyšní „super-kresťania“ stále svätí?
Ako sme si už mohli všimnúť, táto prvá skupina nie je práve najpresvedčivejším stelesnením Ježišovej bezpodmienečnej lásky a priateľského prijatia. Takýmto kresťanom hovoríme, že sú tzv. zákonníci. Vskutku, zákonníctvo je opravdivou vyhasínajúcou neónkou na našich svätožiarách. Aj preto si častokrát čitateľ nie-kresťanského presvedčenia často kládol otázku o autenticite viery mnohých kresťanov s takýmto ne-Kristovským postojom. Aby som trošku zosobnil túto tematiku – sám nie som výnimkou a už mnohokrát som sa prejavil tak ako kolegovia, o ktorých som práve písal.
V každom prípade tu máme ešte ďalších ašpirantov na zlatú malinu v prejavovaní exemplárnej biblickej svätosti. Stretli ste ľudí, ktorí hovoria, že sú kresťania a ešte v ten istý večer ich vidíte na terase najbližšieho podniku pri nejednom poháriku ohnivého moku? Hmm. Samozrejme, že alkoholické hody nie sú jediným priíkladom tzv. „svetského správania", pointa je ale taká, že sú ľudia, ktorí otvorene nemanifestujú kresťanskú morálku napriek osobnej konfesii. Zažil som „svedectvo“ zopár takýchto „misionárov“, z ktorých jedno indivíduum prejavilo svoju oddanosť Kristovi fraktúrou hornej končatiny z dôvodu zníženej motorickej funkčnosti svojho pohybového aparátu. Dôvod? Nebola to (iba) klzká podlaha. Keď sa opýtate takýchto bratov a sestier, že čo hovorí Biblia o týchto náležitostiach, odvetia Vám, že sme pod milosťou a nie pod zákonom, že všetci sme hriešni a nikto nie je schopný v plnosti plniť prikázania, lebo sme slabí a hriešni. Keby sme tie posledné tvrdenia vytrhli z kontextu, zneli by úžasne presvedčivo a teologicky správne. Žiaľ, v tomto prípade slúžia len ako chabé výhovorky. Áno, takéto správanie je antitézou Božej požiadavky pre svoj ľud: „Svätí buďte, lebo ja, Yahweh, váš Boh, som svätý“ (3M 19:2).
Kde je problém? Keď kresťania sú tým ľudom, ktorý má svetu ukazovať charakter svojho Boha, nemalo by to nimi pohnúť? Nemali by od základov prehodnotiť svoje správanie a myslenie? Hmm, ťažká otázka. Ak príslušníkov predošlej skupiny menujú zákonníkmi, ich ležérnejší kolegovia si vyslúžili ešte zaujímavejší prívlastok – pokrytci. Mnohí z nás už buď aktívne alebo pasívne participovali na konverzácii s obsahom: „ten tam len vyšiel z kostola a už ohovára… tam tá dvíha ruky v zhromaždení a potom sme ju videli bozkávať sa v krčme s neveriacim chlapcom“ (pre nezainteresovaných: to sa, akože, nemá). Syndróm kázanej vody a pitého vína je nákazlivý a je oprávneným terčom kritiky zo strany ľudí mimo kresťanského presvedčenia – „kauza autenticita“.
Keď sme si teda zadefinovali dve vyhasínajúce neónky našich kresťanských svätožiar, je na mieste, aby si sme si položili otázku: „kde je východisko z tejto patovej (alebo ak chcete rovno matovej) situácie?“ Máme začať ignorovať biblické učenie či už o nominálnej, alebo praktickej svätosti? Alebo je výhodnejšie hrať hru na slepú babu s tým, že ten, čo sa chytí je ten, čo schybil a my, „svätý Boží ľud“, s tým nič nemáme? Ktosi (že by klasik?) povedal: „Buďme k sebe úprimní.“ Zrejme nám nič iné ani nezostáva.
Túto rozpravu by som rád zakončil krátkym preslovom pre obe skupiny čitateľského pléna. Drahí priatelia, ktorí sa nepokladáte za kresťanov, prosím, odpustite nám patriacim do oboch horeuvedených skupín, že robíme to, čo robíme. Vôbec to nie je správne a ani jeden z týchto postojov neodzrkadľuje titul, akým apoštol Pavel menoval kresťanov. Viem, nevydávame dobré svedectvo o tom, v Koho veríme. Ak Vás môžem poprosiť o jednu vec, je to táto – prosím, nemyslite si, že Boh, v ktorého veríme, je taký ako Vám ukazujeme. Sme veľmi slabým ukazovateľom Jeho charakteru. Prepáčte všetku posudzovačnosť, ktorú ste od nás zakúsili. Prosím, ospravedlňte aj to, že nežijeme to, čo kážeme a mnohokrát ste nás videli v hanenbnejších pózach ako ľudí, ktorých etické hodnoty sú o niekoľko tried pod štandardom slušnosti. Niet žiadneho iného slova ako „prepáčte“.
Ad dva, priatelia s kresťanským presvedčením, ako som uviedol vyššie – buďme k sebe úprimní. Ešte sme ani zďaleka nedosiahli cieľ, a preto sa nesprávajme ako tí, ktorí to už majú všetko pohromade. Opak je pravdou. Iba preto nás Písmo nazýva svätými, lebo náš Boh je svätý. Moja výzva je: „Stávajme sa tým, čím sme“. Netvárme sa pred svetom, že nehrešíme, keď hrešíme. Prosme však Boha o to, aby nás menil, aby to, čo žijeme nebolo falošné svedectvo. Bolo by tragédiou, keby jediné, čo nám ostalo z našej svätosti, bolo svetlo vyhasínajúcich neóniek našich svätožiar.
