Výrokmi Róberta Fica na adresu prezidenta Policajného zboru Štefana Hamrana a šéfa špeciálnej prokuratúry Daniela Lipšica sa začalo protireformačné ťaženie k starým poriadkom.
Meno Tomáša Tarabu, ktoré sa dnes spojilo s kreslom ministra kultúry, je vulgárnym gestom do radov pracovníkov v kultúre i štátnych médiách. Hoci nateraz nie je nutné komentovať zoznam možných členov vlády, potvrdzuje úvahy, že nový kabinet Róberta Fica bude mať v zmysle historickej korelácie normalizačný charakter. Smer prešiel počas pobytu v opozícii pravicovou radikalizáciou. Navyše sa dá povedať, že súperením s Matovičovým OĽANO, do značnej miery prebral antisystémovú rétoriku a zbúral akékoľvek vlastné hrádze proti extrémizmu. Nie, Smer nebude mať záujem udržať v chode modernizačné a liberalizačné spoločenské procesy.
Je pravdepodobné, že situácia, ktorá v blízkej dobe nastane, zasiahne negatívne celý slovenský mediálny systém. Väčšina v parlamente a ministerstvo obsadené človekom na "jedno použitie" bude lákať k obmedzeniu tých médií, ktoré sa v dnešnej dobe označujú s negatívnou konotáciou, ako "mainstreamové". Monitorovacia funkcia verejnoprávnych médií sa môže veľmi rýchlo zmeniť na stranícku, alebo propagandistickú rolu v prospech vládnej politiky, nech bude akákoľvek. Presne tak, ako sa to stalo už mnohokrát.
Dôležité je sledovať tendencie novej vlády. Ak bude vláda Róberta Fica živiť morálnu paniku a vyťahovať populistické témy, veľmi ľahko spoločnosť zahltí témami, v ktorých utopí akúkoľvek snahu spoločnosti participovať v rámci spoločenského diskurzu. Je pravdepodobné, že samotný spoločenský aktivizmus bude tým, čo spolu s dôslednou reportážou profesionálnych médií bude pre Róberta Fica skutočnou opozíciou. Bolo by krásne, keby strany PS, SAS a KDH naplnili rolu stopérov konzervatívnej pro východnej politike ku ktorej sa hlásia predsedovia Smeru a SNS. Ale nežijeme v ideálnom svete.
Spoločnosť nesmie stratiť svoje miesto v politickej diskusii so svojimi vlastnými volenými reprezentantami. Základom je nezanevrieť na konštruktívnu a vecnú komunikáciu. Tam, kde sa nová vláda bude snažiť spoločnosť parcelovať, sa musia týmto tendenciám postaviť sami občania a udržať medzi sebou jasný dialóg. Taký, ktorý nás všetkých bude môcť zbližovať. Petičná komunikácia od voliča smerom k vláde musí mať spoločenskú oporu. Jej najlepším artikulačným nástrojom sú pritom práve médiá s vysokým stupňom profesionalizácie. Ale netýka sa to iba ich. Dôležité sú aj ostatné kultúrne inštitúcie, udržujúce dialóg na podprahovej úrovni a poskytujúce priestor na spoločenskú reflexiu. Dialóg občana a politika nesmie byť jednosmerný z hora na dol. K pokladaniu otázok politikom tak, aby sa im nemohli vyhnúť, však majú najbližšie práve médiá. Preto nám ich sloboda, nesmie ostať ľahostajná!
