Hneď v úvode zaznela zaujímavá myšlienka: "Viete, čo ma prekvapilo mimoriadne? Taká až neúnosná radikalizácia národa, ktorú rozširujú politici svojím slovníkom a robia z novinárov terče."
Radikalizácia slovenskej spoločnosti v dnešných dňoch je logickým vyústením dlhodobej devalvácie morálky a vzdelania. Tendencie sa dajú sledovať v rôznych oblastiach spoločnosti. Od fakľových pochodov v čiernych uniformách, ktoré boli tou viditeľnou manifestáciou extrémneho radikalizmu, cez zmenu rétoriky dlhodoročných čelných predstaviteľov republiky v otázkach extrémizmu, ktoré boli výstražným znamením pre celý národ. Dôkazom akútnosti tejto otázky však bola práve mlčiaca spoločnosť. Národ, ktorý nechal o sebe rozhodovať tých posledných a prebral sa až v momente, keď sa predstavitelia dvoch extrémnych pravicových strán zišli na pôde RTVS v diskusnej relácii:
"K legitimizácii krajne pravicových strán na Slovensku nedošlo celkom určite touto reláciou, ktorá sa vysielala pred mesiacom v Sobotných dialógoch. Táto legitimizácia krajne pravicových síl je tu už druhé volebné obdobie". Reaguje na tichý protest voči tejto relácii šéfka spravodajstva a publicistiky Anna Sámelová.
"Nebola to RTVS, ktorá by ich vo svojich programoch v rozhlase a v televízii legitimizovala. Boli to samotní politici a občania, ktorí dali hlas týmto subjektom. Nemusí sa nám to páčiť, ale sú to zástupcovia názorových prúdov, ktorí tu žijú, fungujú v európskom a národnom parlamente. To, že ich budeme ignorovať a nedáme im priestor, predsa nie je riešením spoločenských problémov."
S týmto vyjadrením nemôžeme inak, než súhlasiť. Radikalizáciu sme mali donedávna spojenú hlavne s náboženským fundamentalizmom na blízkom východe a v arabských krajinách. Radikalizmus sprevádzal fundamentalizmus, hnutie vedené túžbou po návrate ku koreňom, oprostenie sa od nánosov modernizmu. Tieto hnutia sa dožadovali vždy slepého dodržiavania pravidiel a viery a o, čo radikálnejšie sa stavali proti pokrokovému a liberálnemu západu, o to viac nám, na západe, prišli tieto snahy nepochopiteľnejšie a smiešnejšie. Niečo také sme nemohli v našej spoločnosti vidieť. Prečo? Lebo sme to odmietali a nedokázali sme problém radikalizmu a nacionalizmu v našej spoločnosti tiezvo a bez emócii rozobrať v normálnom dialógu.
Dnes máme sami v našej spoločnosti s radikalizmom a akýmsi pokriveným fundamentalizmom vlastné skúsenosti. Prečo? K určitému pochopeniu situácie u nás ma vedú citáty dvoch duchom veľkých mužov:
„Vzdelanie je schopnosť počúvať takmer čokoľvek, bez toho, aby ste stratili nervy, alebo sebavedomie.“
Robert Lee Frost
„Tí, ktorí vás dokážu presvedčiť o absurdnostiach, vás dokážu prinútiť páchať zverstvá.“
Voltaire
Do týchto výrokov by sme mohli zabaliť chyby vzdelávania našej spoločnosti. To je možno chápať ako prvú stranu problému radikalizácie. Najpálčivejšie pôsobí tento trend u štátnikov, ktorí sa z intelektuálov a diplomatov za ostatných pár rokov pomaly zmenili na výpalníkov a ukričaných rečníkov, topiacich seba i spoločnosť vo vlastnej propagande. Práve im trend radikalizujúcej sa spoločnosti vyhovuje. Ľudia v takto vyhrotenej atmosfére sú totiž ľahšie ovládateľní a impulzívnejší. Vytráca sa racionalizmus a dialóg. Vraví sa, že ryba smrdí od hlavy, ale tu, je situácia opačná. Spoločnosť, ktorá vzdelanie chápe iba ako cestu k lepšie platenému zamestnaniu, je odsúdená na to, aby postupne stratila záujem o všeobecné spoločenské disciplíny. Pritom práve tieto schopnosti môžu prázdnu populistickú rétoriku odhaliť a jednoducho a rázne ju pomôcť odmietnuť.
Podvyživený vzdelávací systém je dlhodobým problémom slovenskej spoločnosti. Už pri posledných parlamentných voľbách bolo jasné, že slovenské školstvo nielenže nedokáže predchádzať radikalizácii budúcich prvovoličov, ale nedokáže zabrániť ani radikalizácii vo svojich vlastných radách. Tento stav potom nebráni rastu nenávisti v spoločnosti, keďže obavy a nenávisť sa v mladej generácii zakoreňujú už na základných školách.
Pedagógovia však nie sú na vine. Frustrácia z nezáujmu a vytlačenie vzdelávania niekde na okraj spoločenských tém len pre to, že "to" opäť stojí o niečo viac, vedú k strate samého seba. Áno, potrebujeme opäť nájsť to, čo považujeme za vzdelanie. Nesústrediť sa iba na penzum vedomostí, ale i na intelektuálny rast. A spolu s týmito ideálmi, potrebujeme opäť nájsť aj tých, ktorí nás v týchto disciplínach majú rozvíjať. Hoci, my týchto ľudí máme. Musíme im však jasne dať najavo, že o nich a ich povolanie stojíme.
Druhou stranou problému sú tí, ktorí nás reprezentujú. Ako je možné, mať na čele parlamentu a vlády ľudí, ktorí svoje vlastné vzdelanie odflákli, ba čo viac, jednoducho si svoj titul kúpili? Ako je možné, že ľudia, ktorí nás, ako národ zosmiešňujú v zahraničí i pred nami samými sú na jeho čele? Čo za nový "démon súhlasu", nás vedie k tomu, aby sme týmto velikánom ducha a morálnym analfabetom "hádzali" svoje hlasy?
Naše vzdelanie nás neučilo vidieť negatívne znaky odhaľujúce zkorumpovaných, po moci bažiacich ľudí. Nevieme tak týchto ľudí odmietnuť. Ich chyby skrátka a jasne nevidíme, nedokážeme predvídať akú hrozbu pre nás vlastne predstavujú.
Jediný nástroj, ako takýchto ľudí odhaliť si necháme často vziať. Dobrovoľne a bez boja. Je ním dialóg. Dialóg od svojich účastníkov vyžaduje určitú mieru vzdelania. Schopnosti komunikovať a artikulovať svoje myšlienky. Ako však vyhovieť týmto podmienkam, keď sami nie sme vzdelaní dosť na to, aby sme dokázali do spoločenského dialógu konštruktívne prispievať? Ako spoločnosť často jednáme impulzívne a nedokážeme si iný názor vypočuť. Ba čo viac, ak názorovú protistranu nedokážeme preargumentovať, ničíme jej spoločenský kredit. Takéto postupy však majú príliš ďaleko od vzdelanej spoločnosti. A čím viac necháme politikov tieto metódy voľne a beztrestne používať, alebo čím častejšie sa k nim začneme uchyľovať v bežnom živote i my, tým viac naša spoločnosť zo svojej slobody stratí.
Zúčastňovať sa na spoločenskom dialógu však chce energiu, ktorú bežne, venujeme dôležitejším osobným oblastiam. Preto sú hlavnou tepnou nášho spoločenského dialógu média. Tie sú mnohým politikom najprv spojencom, neskôr ostanú pre svoj neustály záujem diktovaný ich podstatou a profesionalizmom tŕňom v oku. Samotná podstata a vytrvalosť médii v snahe informovať a udržiavať tak spoločenský dialóg, je prameňom všetkej nenávistnej rétoriky politikov voči novinárom a médiám. Politik, ktorý sa dištancuje od médií, sa v skutočnosti dištancuje od akéhokoľvek dialógu. Siaha po monológu. Či už za rečníckym pultom, alebo z tribúny, takýto človek uzatvára svoje myšlienky pred okolitým svetom do nepreniknuteľnej bubliny. Pritom narastá jeho nenávisť voči tomu, čo ho núti komunikovať a otvárať túto bublinu. Cudzí hlas v rozprave vníma ako niečo ohrozujúce. A preto, je takýto človek schopný počúvať iba seba a svoj hlas.
Čím hlasnejší, tým pravdivejší. A tu sa akákoľvek požiadavka na vzdelanie začne opäť vytrácať. Médiá sú profesionalizované a dosiahnuť ich kvalitatívnu úroveň bolo do nedávna pre človeka mimo brandže nereálne. S nástupom nových informačných technológii a sociálnych sietí, sa však situácia zmenila. Nie k lepšiemu. Idealistická predstava kultivovaného celospoločenského fóra na sociálnych sieťach umiera každý deň v sekcii reakcii a komentárov, v záplave podpriemerného balastu bez výpovednej hodnoty. Vulgárne reakcie anonymov podávajú svedectvo o spoločnosti, ktorá písaný prejav ponížila na praveké bubnovanie kmeňov, chystajúcich sa navzájom sa v nadchádzajúcom strete do jedného vybiť. Kde nieje túžba po vzdelaní, nie je ani túžba po dialógu. Obe nám totiž spoľahlivo odhalia, ako sme na tom my sami s našou úrovňou myslenia. A koľko práce na nás samých máme. A to je vždy tak trochu nepríjemý stret s realitou.
Aby bola radikálna politika reálnou hrozbou demokratickej spoločnosti, potrebuje na svoju existenciu okrem rečníka aj svoje obecenstvo. Obecenstvo, ktoré uverí, že jeho hodnoty, budú chránené práve nekompromisnou a konzervatívnou politikou, odvolávajúcou sa na starých otcov. Politiku, ktorá akémukoľvek "racionalizmu" jednoducho láme väz. Volič, ktorý uverí svojmu politikovi, je stratený. Je však takýto človek obeťou vlastnej nevzdelanosti a naivity? Alebo spoluvinníkom, ktorý je vinný za všetko zlé, čo napáchal ten, komu pomohol k moci? Najbližšiu sobotu budeme stáť pred voľbou, ktorej politickej strane dať náš hlas. Z viacerých strán počuť, že nech bude výsledok akýkoľvek, na druhý deň "po" aj tak vyjde slnko. Áno, život pôjde ďalej. Isté však okrem toho je i to, že skutky, na ktoré bude slnko svietiť, budú iba naše a budeme za ne zodpovední iba my.
Aby sme však slovenskému politickému marazmu zabránili v rozpínavosti siahajúcej až do našich životov a osobných vzťahov, musíme sa vrátiť do školských lavíc. Sledovať vzdelávací systém. Vrátiť mu to, čo do nás vložil. A ak máme pocit, že to bolo málo, je na čase sa opýtať samých seba, či tak nie je pre to, že sme si málo vzali. Oporným pilierom našej spoločnosti bolo vždy vzdelanie a to, ako sme s ním vedeli narábať. Ak tento pilier necháme zarásť burinou, alebo ho necháme povaliť politikmi, ktorí chcú, aby sme verili ich vízii, ktorá však nieje ani trochu realizovateľná, potom našu spoločnosť čaká skutočne tvrdý pád. A postaviť sa z neho nebude ľahké ani s úsvitom nového dňa.
