Prezývku mi dal chalan, ktorý býva na našej ulici, o dva paneláky ďalej. Vždy ráno, keď som šiel do školy, tak tam stál a smial sa, vždy keď som šiel domov, bol tam tiež. Nikdy nesklamal. Kedykoľvek som kamkoľvek šiel, vždy bol buď pred vchodom alebo na lavičke s partiou alebo len tak čumel z okna. A nikdy sa to nezaobišlo bez poznámok. Vraj som si zmýlil cestu, pretože "ovce strihajú vedľa". A partia vybuchla v smiech... Zo začiatku mi to dosť vadilo a cítil som sa trápne, keď som okolo nich musel prejsť, ale postupne som si zvykol a ovce i platnička sa stali bežnou súčasťou môjho života.Až raz. Zasa som ráno kráčal do školy a čakal, kedy sa ozve "aha, platnička na palacinky, haha, ovčisko, daj sa ostrihať, už je čas, bača ťa už hľadal...", ale namiesto toho "Platničkár" stál uprostred cesty so svojím starým favoritom a márne sa snažil naštartovať. A vtom sa ozvalo: "Prosím Ťa, neroztlačil by si ma?" Tak toto som naozaj nečakal. No nepomohli by ste mu? A tak som ho roztlačil... Motor naskočil a auto sa rozbehlo po ceste. Zrazu však zastavilo, chalanisko vystrčil hlavu z okna a zakričal: "Ďakujem!" A odvtedy som nikdy nepočul nič o platničke ani o ovciach od neho, ani od jeho kamošov. A dokonca ma občas aj pozdraví... Ovce však nezmizli z môjho života nadlho, takže nemusím byť veľmi smutný. Úlohu "Platničkára" prebrala skupinka druhákov na našej škole. Dlhé vlasy síce už nemám, väčšinou však chodím značne zarastený a moje vlasy, aj keď sú krátke, stále sú kučeravé a tak sa opakuje: "Haha, Ovčiar, Pastier, hahaha, haha, pozrite naňho..."Veru kto sa chce smiať, dôvod si vždy nájde a ja som spokojný, že ma každé ráno niekto rozveselí...
