Tak napríklad. V nedeľu som sa po dlhom čase prechádzal večernou Novou Dubnicou a spomínal na toľké veci, ktoré sa spájajú s týmto mestom. Mal som tu starých rodičov, chodil som sem do škôlky, potom na gympel. Zasa sa mi zdalo, že dedko ma drží za ruku a ideme kúpiť mlieko a chlieb na raňajky, zasa kráčam do škôlky, idem počkať mamu, ktorá pôjde z poobednej, meškám na hodinu biológie... Ten pocit je krásny. Celý sa chvejem. Usmievam sa a po tvári mi zároveň stekajú slzy. Keď však tieto myšlienky kladiem na papier a znova si ich čítam, už ich nedokážem tak precítiť. Slová sú veľmi obmedzujúce, nerád svoje spomienky obmedzujem. Škoda, že nemôžete zažiť to, čo zažívam ja. Bolo by to oveľa zaujímavejšie a krajšie. Ale Vy to môžete len čítať.Pri veľkých návaloch šťastia alebo smútku mám chuť písať básne, spievať o tom, čo cítim. Sadnem si na posteľ a pustím príjemnú hudbu. Ide mi to. Cítim sa super, verím, že aj báseň bude. Dopíšem, prečítam si ju...a papier putuje tam, kam aj tie predtým. Slová na papieri sú úplne iné než to, čo v mojom srdci.A ešte jedna vec... Tak rád by som JEJ povedal, ako ju mám veľmi rád, čo cítim a ako strašne chcem byť s ňou, ale zasa tie slová. Tie to nedokážu vystihnúť. Moja láska by sa zdala zrazu taká obmedzená...cítim niečo oveľa, oveľa silnejšie a úžasnejšie, než to, čo dokážem vysloviť. Čo s tým? Našťastie sú tu ešte skutky, tie dokážu povedať oveľa viac ako slová. Snažím sa teda, aby skutky odzrkadľovali moje vnútro a aby ľudia z mojich skutkov dokázali precítiť niečo z toho, čo cítim ja... A to želám aj Vám...
