Mesiace po jeho uverejnení vyšlo najavo, že polícia vo tejto veci vedie trestné stíhanie vo veci podozrenia zo spáchania trestného činu ohovárania. Prípad vyšetruje Národná kriminálna agentúra, presnejšie jej národná protikorupčná jednotka. To je dôvod, aby si verejnosť myslela, že polícia robí v tejto kauze neakceptovateľnú nadprácu.
Prezident Ivan Gašparovič si oprávnene myslí, že ho Juraj Poláček v článku poškodil. V článku s názvom Vrahovia medzi nami, veľmi neohrabane naznačil, že horára Bobáka neúmyselne nezastrelil jeho najlepší priateľ Drozd, ale jeho iný kamarát - vtedy, aj toho času prezident Gašparovič. Úrad prezidenta okamžite blogera zažaloval, no namiesto toho, aby jednoznačne vyvrátil Poláčkov a iné podobne formulované články, tvrdil, že prezident bol v čase poľovačky v Chorvátsku, čo nebola pravda. Potom Marek Trubač uviedol, že bol prezident na futbale, ale ani to nezodpovedalo pravde. Na druhej strane sa však nikdy nepreukázalo, že by Ivan Gašparovič naozaj zastrelil Bobáka a že to Drozd, aby zachránil prezidentovu kariéru, zobral na seba. Náš prezident je všeličím, ale neexistujú žiadne relevantné dôkazy na to, aby sme si mysleli že je aj vrahom alebo páchateľom zabitia z nedbanlivosti.
V článku Juraja Poláčka bolo niekoľko invektív, aké si v civilizovanej politickej žurnalistike nemožno dovoliť voči komukoľvek, nielen k hlave štátu. Z tohto hľadiska si autor textu rozhodne zaslúži kritiku, a možno aj právny postih, nie však kriminálny. Urážka sa predsa dá odčiniť verejným ospravedlnením a ak to nejde po dobrom, tak sa ho môže poškodený dožadovať v občianskoprávnom konaní. Nie však na Slovensku. U nás sa musíme kriminalizovať a na vyšetrenie slovného (!) útoku nasadíme rovno Národnú kriminálnu agentúru.
Národná kriminálna agentúra na svojej stránke uvádza: „Agentúra je špecializovaným útvarom Policajného zboru zameraným najmä na odhaľovanie, dokumentovanie a vyšetrovanie vybraných prípadov najzávažnejšej organizovanej trestnej činnosti páchanej organizovanými skupinami, zločineckými a teroristickými skupinami, trestnej činnosti súvisiacej s drogami, korupciou, konkurzným a vyrovnávacím konaním, verejným obstarávaním a verejnou dražbou, vybraných prípadov trestných činov proti majetku podľa štvrtej hlavy osobitnej časti Trestného zákona a trestných činov hospodárskych podľa piatej hlavy osobitnej časti Trestného zákona, v oblasti legalizácie príjmov z trestnej činnosti, nezákonných finančných operácií, kapitálového a finančného trhu, a tiež financovania terorizmu na území Slovenskej republiky."
Kde je v tomto zameraní priestor pre trestný čin ako ohováranie? Čo je to za štát, v ktorom policajná elita, bojujúca s organizovaným zločinom, korupciou a terorizmom vyšetruje prípad na úrovni hádky kôf na trhu? Čo je to za republika, v ktorej sa najutajenejšie policajné útvary zaoberajú prípadom slovného útoku na prezidenta?
Iba vo feudálnych monarchiách a v najbrutálnejších despotických diktatúrach je štát v ohrození, keď občan uráža jeho hlavu. Iba tupé diktatúry si zriaďujú politické polície na svoju ochranu (a zastrašovanie občanov) pred kritikou, vtipkovaním a urážaním majestátu.
Článok Juraja Poláčka, nech je akokoľvek nevkusný, predsa nemôže zaujímať žiadneho ťažkotonážnika z Národnej kriminálnej agentúry. Ak prezident nedokáže svoje spory riešiť civilizovane a civilne v súdnom konaní na ochranu osobnosti, aspoň policajný prezident Tibor Gašpar a šéf agentúry Milan Tököly by mali vedieť, že ohováranie (trestný čin klebetníkov a klebetníc) je agenda pre strážmajstra z miestneho oddelenia Policajného zboru.
Hlava štátu si zaslúži rešpekt, ale funkciu prezidenta by nemal vykonávať človek, ktorý ju znevažuje. Toľko na adresu Juraja Poláčka a Ivana Gašparoviča. Každý policajt by mal vedieť, že verbálne útoky proti politikom sú súčasťou demokracie. A ak sa už musia riešiť trestnoprávnou cestou, existujú na to primerané spôsoby a príslušné útvary. Toľko zase na adresu Národnej kriminálnej agentúry, ktorá takýmto konaním klesá na úroveň eštebáckej politickej polície.
