Včera bola verejnosť informovaná o rozhodnutí prezidenta Gašparoviča nevymenovať Jozefa Čentéša do funkcie generálneho prokurátora. Odôvodnenie tohto prezidentovho rozhodnutia je mimoriadne chabé, či už výberom argumentov alebo zdrojmi, na ktoré sa odvoláva (napr. ním objavený „denník RSS" J). Ako som už písal v predošlom blogu, väčšina pléna Ústavného súdu (podľa môjho názoru ústavne neprípustným spôsobom) vytvorila prezidentovi Gašparovičovi obrovský priestor na odôvodnenie odmietnutia vymenovať Čentéša za generálneho prokurátora, čím mu takpovediac „nahrala na smeč". Po prečítaní si vyššie uvedeného odôvodnenia sa však dá skonštatovať, že Gašparovič namiesto presného smeču „zaluftil", resp. „poslal loptičku minimálne do 10-metrového autu". Dôvody uvádzané Gašparovičom majú totiž k politickej „svojvôli" (a teda k porušeniu Ústavy SR z jeho strany) podľa môjho názoru nebezpečne blízko.
Článok 107 Ústavy SR uvádza, že „Prezidenta možno stíhať iba za úmyselné porušenie ústavy alebo za vlastizradu. ... Odsudzujúce rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky znamená stratu funkcie prezidenta a spôsobilosti túto funkciu opätovne získať." Nakoľko však o podaní obžaloby na prezidenta rozhoduje Národná rada SR trojpätinovou väčšinou hlasov všetkých poslancov a o obžalobe rozhoduje Ústavný súd SR v pléne, pri súčasnom zložení oboch týchto orgánov je realizácia tohto scenára čistou utópiou, nech by aj svojvoľnosť Gašparovičovho rozhodnutia bola nad slnko jasnejšia.
No nič, stranícka úloha bola zrejme splnená, možno bude aj cukrík alebo iná sladkosť. Naviac, pri čítaní odôvodnenia Čentéšovho nevymenovania si človek musí nevdojak spomenúť na slová z piesne Karla Kryla: „Na rohu ulice vrah o morálce káže...". Ak „morálne zlyhania" Čentéša uvádzané Gašparovičom sú naozaj to jediné, čo sa dá Čentéšovi vytknúť, tak keby sme mali len samých takých verejných funkcionárov akým je Čentéš, tak tu máme zajtra nové Švajčiarsko. Medzi takých však minimálne „prezident hlavy štátu" Gašparovič bezpochyby nepatrí.
Mnohí ľudia majú takú zvláštnu a zároveň možno aj dobrú vlastnosť: vytesňovať zlé spomienky, odpúšťať a spomínať si skôr na tie lepšie stránky ľudí, ktorých v minulosti stretli či poznali. Po tom všetkom čo v dávnejšej i úplne čerstvej minulosti prezident Gašparovič „povyvádzal", by bolo od neho pekné, aby aspoň pre vyššie spomínanú kategóriu „zábudlivých" ľudí mohol spraviť jednu poslednú prospešnú vec: dobre sa zamyslieť nad svojim zotrvaním vo funkcii prezidenta a „svojprávne" sa rozhodnúť abdikovať. Možno by tento nečakaný počin zostal v pamäti ľudí ako niečo, čo by aspoň sčasti vykompenzovalo tú traumu, ktorú mnohým občanom tohto štátu svojím pôsobením vo funkcii prezidenta (resp. v slovenskej politike vôbec) spôsobil.
Ja viem, čistá utópia. Alebo inak: Kde to ***** žijeme!?
