Medzi rôznymi právnymi odbormi by malo byť ústavné právo a konanie pred ústavným súdom akousi pomyselnou Ligou majstrov. Hrá sa takmer rovnakými prostriedkami a s podobnými pravidlami ako "nižšie súťaže", no napriek tomu sa s nimi nedá porovnávať. Rozdiel je v kvalite a v dôraze na jednotlivé aspekty hry.
V Lige majstrov hrajú prím mužstvá, ktoré ponúkajú skutočný futbal - súpera chcú poraziť rýchlosťou, technikou a vôľou po víťazstve. Málokedy sa objaví niekto, kto túto rýchlu, technickú a občas aj silovú hru chce len prekabátiť a absolútny nedostatok herného umenia kompenzuje nefutbalovou stratégiou odkopávania lôpt či atakov na rozhodcov. Aj keď tie k tomuto športu neodmysliteľne patria a aj v Lige majstrov sa občas objavia.
Tak ako k futbalu patria rôzne šťuchance, štipľavé poznámky či zdržovanie hry, aj v práve sa vyskytujú obštrukcie. Nemusíme si vôbec klamať - tak ako súčasťou stratégie futbalových mužstiev môžu byť aj fauly, filmovanie alebo zdržovanie, tak aj v práve bývajú súčasťou postupu dvoch strán sporu všakovaké obštrukcie. Jednotlivé úrovne, na ktorých sa futbal hrá, sa odlišujú práve tým, čo si tam môžu hráči dovoliť. Jednoducho v regionálnej lige si hráč trúfne po kontakte so súperom spraviť dva tri kroky a potom sa hodiť o zem v teatrálnej vývrtke na úrovni céčkového hollywoodskeho akčného filmu. V Lige majstrov mu to ani len na um nezíde, ak nechce skončiť zápas predčasne.
Liga majstrov na slovenský spôsob
Spor prezidenta Gašparoviča a Jozefa Čentéša, ktorý mal byť už dávno generálnym prokurátorom, je zápasom, ktorý sa odohráva na pomyselnom slovenskom Nou campe za pozornosti státisícov ľudí. Dôležitosť tohoto stretnutia pre Slovensko je na úrovni finále Ligy majstrov. No namiesto tímov Messiho a Cristiana Ronalda sa tu stretli Horná Dolná s Malou Vyšnou. Ani jedno mužstvo sa nesnaží hrať futbal, ale len naťahovať čas odkopávaním lôpt do autu a hádaním sa s rozhodcami o každom ich verdikte. A to hneď od začiatku zápasu.
Ako inak sa dá vysvetliť, že prezident, aj Čentéš ako na bežiacom páse namietajú zaujatosť sudcov ústavného súdu? Je správne, že tento nástroj majú k dispozícii občania aj pri sporoch na ústavnom súde, no jeho využitie by sa malo obmedziť na skutočne výnimočné prípady. Ak totiž máme veriť v kompetentnosť ústavného súdu rozhodovať o takých citlivých veciach, ako sú napríklad minimálne mzdy desiatok tisíc sestier, tak by sme mali hádam dôverovať schopnosti jeho sudcov pristupovať k prípadom nestranne a bez predpojatosti - a to aj napriek tomu, že sa s účastníkmi sporu poznajú a možno s nimi aj niekedy pracovali. To sú všetko veci, cez ktoré sa sudca ústavného súdu musí vedieť preniesť, inak by vôbec nemal byť ústavným sudcom.
Kto je horší?
Prezident a aj Čentéš sa namiesto snahy právne si obhájiť svoju pozíciu uchyľujú k praktikám, ktoré patria do tej najposlednejšej dedinskej súťaže. A aj tam by si vyslúžili niekoľko pivových pohárov letiacich z obecenstva na trávnik, v horšom prípade pár faciek po zápase.
Kým Čentéš sa môže oprávnene brániť tým, že bojuje proti mašinérii vládnej moci a využíva na to všetko, čo mu zákony umožňujú, prezident sa z toho tak ľahko nevyvlečie. Veď kto iný by mal dôverovať v spomenuté schopnosti ústavných sudcov viac než prezident, ktorý väčšinu z nich osobne vymenoval? Snáď už iba prezident, ktorý sa kritike svojich prešľapov bráni tým, že na ústavnú funkciu sa nesmie útočiť...
A teraz úplne vážne
Spochybnenie siedmich z trinástich sudcov ústavného súdu prezidentom republiky je omnoho závažnejším útokom na ústavnú funkciu než čokoľvek iné, čo sa tu dialo od čias Gašparovičovho učiteľa Mečiara.
Spor o vymenovanie generálneho prokurátora sa môže laikovi zdať len obskúrnou výnimkou, no v skutočnosti sú to práve takéto otázky týkajúce sa kompetencií ústavných činiteľov, o ktorých musí ústavný súd rozhodovať bez akýchkoľvek pochybností.
Ak by sme pripustili, že existujú opodstatnené dôvody domnievať sa, že takmer všetci ústavní sudcovia sú v tejto veci predpojatí, tak tu máme obrovský systémový problém, ktorý sa týka spôsobu výberu ústavných sudcov.
Okrem iného by to potvrdzovalo už dlhší čas sa objavujúce obavy z výrazného spolitizovania ústavného súdu, ktoré samotná predsedníčka ústavného súdu a aj predstavitelia SMERu vehementne popierajú.
Na záver treba pripomenúť, ako premiér Fico s obľubou útočí na súčasnú opozíciu pre frašku, ktorú urobili z voľby generálneho prokurátora, no vôbec mu neprekáža tragikomédia, ktorú robí Ivan Gašparovič zo sporu pred ústavným súdom. Ako by aj mohlo - veď prezident je „akoby členom Smeru". A proti vlastným sa na Slovensku nepíska, nech je ich hra akokoľvek špinavá.
