Zákony sa majú dodržiavať. Ten, kto to takto vymyslel, zjavne počítal s tým, že zákony budú prijímané svedomitými, múdrymi a rozhľadenými ľuďmi a teda budú (aspoň ako-tak) v súlade so zdravým rozumom. Určite neočakával, že zákonom bude ustanovené bezdôvodné šikanovanie ľudí.
Paragraf 9 zákona o hlásení pobytu občanov nie je ničím iným, než takouto bezdôvodnou šikanou. Hovorí, že občan s trvalým pobytom v SR, ktorý chce stráviť v zahraničí viac než 90 dní, musí to pred vycestovaním ohlásiť v ohlasovni v mieste trvalého pobytu, pričom v ohlásení uvedie štát a miesto pobytu a predpokladanú dobu pobytu. Vo štvrtok schválená novela tohto zákona túto povinnosť zdôrazňuje a dôvodová správa dopĺňa, že ak to občan neurobí, dostane pokutu.
Šikanou slušných ľudí za svetlé zajtrajšky?
Doteraz bolo ochranou občanov, že štát privieral oči a nikomu v tomto prípade zbytočne nestrpčoval život. Potom prišiel vyššie spomenutý iniciatívny človek, ktorý si všimol nesúlad aplikačnej praxe a legislatívy. Teda to, že na hlásenie dlhšieho pobytu v zahraničí každý kašľal a že štátne orgány toto porušovanie zákona nesankcionovali pokutami. A rozhodol sa tento nesúlad odstrániť.
Mohol to urobiť tak, že od tejto povinnosti ľudí odbremení, pretože jej obchádzanie nespôsobuje štátu žiadnu újmu a naopak jej dodržiavanie nebude mať žiadny významný pozitívny dopad. Písomnosti sa predsa môžu doručovať na adresu trvalého pobytu (kde v prípade dlhodobejšej neprítomnosti môžu občania niekoho splnomocniť na preberanie úradných zásielok) a nie do „nejasného" miesta pobytu v cudzine (nakoľko naozaj mnohí pred vycestovaním do zahraničia ani nepoznajú presnú adresu svojho pobytu, keďže si ubytovanie ešte len budú zháňať keď docestujú, alebo sa chystajú cestovať a presúvať z miesta na miesto) a ľudia, ktorí sa chcú pred štátom ukryť, aj tak nebudú štátu hlásiť adresu svojho pobytu v zahraničí. Každopádne, ak by sme mali veriť tomu, že Kaliňákovmu úradníkovi išlo len o záujem bežných ľudí, aby po návrate z cudziny neboli zaskočení napríklad prebiehajúcou exekúciou, tak mu nič nebránilo preformulovať sporné ustanovenie zákona o pobyte občanov tak, aby hlásenie adresy v zahraničí nebolo povinnosťou, ale len možnosťou pre tých občanov, ktorí majú o takéto doručovanie do zahraničia záujem.
No Kaliňákov úradník sa namiesto toho rozhodol vynucovať si plnenie tohto ustanovenia, aj za pomoci vyhrážania sa pokutami. Presne v duchu filozofie, ktorú SMER tak rád aplikuje: štát tu nie je pre občana, ale občan pre štát.
Keby sa Smer rozhodol meniť Slovensko na policajný štát, urobil by presne to, čo vo štvrtok odhlasoval v parlamente. Škoda, že im za tento návrat o desaťročia naspäť nemá kto udeliť Leninov rad!
Štát vie aj tak všetko
Slovensko je demokratická republika, členský štát Európskej únie, v ktorej by mali byť sloboda pohybu občanov a právo na súkromie posvätné. Žiadne malígne reči ministra Kaliňáka, že štát musí mať o občanoch „aktuálne údaje", nie sú dostatočným ospravedlnením zásahu do nich.
Ak štát chce, a preukáže legitímny dôvod, môže sa o nás dozvedieť úplne všetko. Vie, kedy a kde sme sa narodili, kde máme trvalé a prechodné pobyty, koľko platíme daní, aké sumy máme na účtoch v bankách, či platíme alebo neplatíme odvody. Keď chce, dokonca vie, s kým, kedy a ako dlho si telefonujeme, esemeskujeme, mailujeme a sústreďuje o nás mnoho ďalších informácií. Tak načo sú štátu informácie o bezúhonných občanoch, ktorí sa z akéhokoľvek dôvodu zdržiavajú v zahraničí dlhšie ako tri mesiace?
Pár tipov pre Kaliho iniciatívnych úradníkov
Kaliňákovi iniciatívni ľudia, ktorí majú čas vyhrážať sa pokutami slušným ľuďom, by sa mali venovať skutočným problémom súvisiacim s pohybom ľudí a ich súkromím.
Napríklad, prístup k utajovaným skutočnostiam a evidencii odposluchov. Každý kto sa chce na Slovensku oboznamovať s utajovanými skutočnosťami, musí mať bezpečnostné previerky, len poslanci nie. Okrem iného sa pripravujú zmeny, ktoré im umožnia mať prehľad o tom, koho polícia a tajné služby v danom čase odpočúvajú. Samozrejme bez toho, aby sa podrobili bezpečnostným previerkam.
A ešte jeden tip sa pri tejto príležitosti ponúka. Slovensko nemá dostatočne funkčný systém prepojenia jednotlivých štátnych orgánov, ktorý by zabezpečoval včasné rozpoznanie príchodu hľadaných teroristov alebo osôb podozrivých z napojenia na teroristické skupiny na naše územie. Namiesto riešenia týchto skutočných problémov tu máme fízlovský zákon, ktorý pod hrozbou pokuty ľudí núti informovať štát o tom, čo robia vo voľnom čase...
P.S.
A ešte záverečná vsuvka ohľadne toho, aký poriadok má štát v údajoch, ktoré o nás už k dispozícii má a akým spôsobom ich vie efektívne využívať. Známa jedného môjho kamaráta podala trestné oznámenie na svojho bývalého priateľa pre podvod. Polícia ho vyše roka hľadala po Slovensku, zapojili nakoniec aj Interpol, lebo sa vraj zdržiaval v Írsku. Nakoniec sa našiel sám po vyše roku a pol hľadania. Prepustili ho z jednej slovenskej väznice, kde si odpykával trest odňatia slobody za niečo iné. Zjavne zabudol nahlásiť prechodný pobyt, tak asi preto ho nikde nevedeli nájsť :-)
No a o neschopnosti doručiť predvolanie na súd premiérovi Robertovi Ficovi hádam ani hovoriť nemusíme.
