Pôvodne gotický kostol bol postavený niekedy v prvej polovici 14. storočia, počas jeho prvých troch desaťročí. Napriek neskorším klasicistickým prestavbám a viacerým vlnám renovácií si dodnes zachoval svoj počiatočný pôdorys, ktorý odrážajú dobre zachované vonkajšie oporné piliere. V prvej písomnej zmienke o existencii kostola, päpežských registroch z roku 1332, bol jeho patrónom sv. Mikuláš. (Ďalšie možné patrocíniá sa nedochovali.) Je pravdepodobné, že kostol podstúpil určité prestavby v polovici 15. storočia. Podobne ako mnohé iné kostoly v rôznych kútoch Zemplínskej stolice, aj oborínsky sa počas druhej polovice 16. storočia dostal z katolíckych rúk do protestantských. Vzhľadom na vtedajší charakter šírenia protestanizmu na Zemplíne sa oborínska farnosť stala reformovanou. Kostol prešiel určitými úpravami v roku 1557. O päť rokov neskôr, na synode v Tarcali, bol Oborín už považovaný za reformovanú obec. Na konci 16. storočia, v roku 1598, mal Oborín a neďaleké Kucany (dnes miestna časť) farára so šachtickými právami. Kucany boli filiálkou oborínskej farnosti, keďže nikdy nemali vlastný kostol. Oborín sa v nasledujúcich storočiach zaradil medzi tie zemplínske obce, ktoré neprešli väčšími snahami o rekatolizáciu, a tak kostol ostal v službách miestnej reformovanej farnosti až do dnešných dní.
Novšie informácie o kostole sa objavujú v záznamoch Istvána Telekessyho z roku 1700. Ešte ani začiatkom 18. storočia nedisponoval kostol riadnou vežou, dočkal sa jej ku koncu storočia, v 90. rokoch. Osemnáste a deväťnáste storočie sa nieslo, tak ako u mnohých starších dedinských kostolov na Slovensku, v znamení postupných úprav a prestávb v duchu klasicistického slohu. Pred 142 rokmi, 6. apríla 1872, vypukol požiar, ktorý pohltil kostol a v noci zo 6. na 7. apríla ho vážne poškodil. Kostol sa (pravdepodobne po rokoch provizória) dočkal plnej renovácie v roku 1896. Tento fakt odrážajú aj viaceré ozdobné nápisy na vonkajších plochách stavby, upozorňujúce na daný letopočet. Bola to zatiaľ posledná väčšia stavebná úprava kostola a dodala mu jeho súčasný vzhľad.
Záznamy o farároch pôsobiacich v Oboríne sa podrobnejšie viedli od roku 1625, kedy mal farnosť na starosti istý Lukács Butkay. V roku ho vystriedal 1628 Peter Pelsőczi, v rokoch 1682-1689 Ján Legényei, neskôr Juraj Kökényesdy, Máté Kemédy, Ján Abarai, István Megyaszay, Pavol Patak, Imrich Füzéry, Ján Márton, István Benes, František Balogh a Imrich Blohányi. Od roku 1810 pôsobil v Oboríne ako farár a kronikár Sámuel Liszkay (1762-1831), ktorý bol v tom čase zvolený aj za cirkevného dekana. Pochovaný je na obecnom cintoríne. Liszkay podľa všetkého napísal prvé faktografickejšie dielo o dejinách obce (obsahovalo aj dochované údaje o zaniknutom oborínskom hrádku z 15. storočia). Rukopis Abara története bol dlhé desaťročia archivovaný na farskom úrade, no stratil sa niekedy v priebehu 20. storočia.
Kostol je dnes súčasťou turistickej magistrály Gotická cesta, spolu s viacerými ďalšími gotickými kostolmi na južnom Zemplíne.
Kostol sa nachádza na malej vyvýšenine na konci jednej z hlavných ulíc obce.
Infopanel pred bránou kostola.
Veža kostola.
Bližší pohľad na výzdobu veže a jej strechy. Na ploche pod vrchnou strieškou je letopočet poslednej väčšej prestavby, rok 1896.
Kostol a jeho oplotenie od severozápadnej strany vyvýšeniny. Vľavo dole je viditeľné klesanie cesty dolu kopcom.
Veža kostola z profilu, od severu.
Jedna z bočných bráničiek do oploteného parčíku pred kostolom.
Pohľad na vežu, prednú polovicu chrámovej lode a gotické oporné piliere od severu. Dole kostolný múrik, klesajúci dolu kopcom.
Pohľad na loď a gotické oporné piliere od severnej strany kostola. Dole okraj kostolného múrika.
Hoci to z ulice jasne nevidieť pre klesanie terénu, iba pár metrov za kostolnou vyvýšeninou sa rozkladá jedno z mŕtvych ramien Laborca, ktoré ohraničujú východné okraje dediny.
Kostol pri pohľade od severovýchodného okraja vyvýšeniny.
Brehy mŕtveho ramena na okraji dediny.
Východný koniec kostolnej lode, v strede hore okno niekdajšieho hlavného oltára.
Chodníček na nábreží mŕtveho ramena, za múrom na východnom okraji kostolnej vyvýšeniny.
Prostý a iba čmáranicou ozdobený vchod do kostolných katakomb.
Pohľad na múr na dolnom, východnom okraji vyvýšeniny, iba pár metrov od brehu mŕtveho ramena.
Kostol z južnej strany vyvýšeninky.
Bočný vchod do lode kostola.
Tento ozdobný vzor sa vyskytuje na rámoch oboch vchodov do kostola.
A sme znovu pri priečelí veže a vchodu.
Vchod do veže.
Hlavný vchod do kostola, predsieň na prízemí veže. Nad vchodom dedikačná tabuľa kostola, vyhotovená pri príležitosti jednej z neskorších renovácií.
Malá pikoška: Všimnite si zvláštny pravopis jedného zo slov v prvom riadku dedikačnej tabule. Spisovne sa dané slovo píše "dicsősség", nie "ditsősség". Ale je možné, že tabuľa odráža dobu svojho vzniku odlišnými pravidlami maďarského pravopisu.
A ešte na záver jeden čelný pohľad na celú stavbu, z bočnej uličky.
----
Fotografie : (C) Peter Molnár - marec 2014
Text :
Turistický infopanel pred kostolom
