Veselé...
"Ešte niečo..."
zatiahnem nonšalantne.
S čímsi sa pohrávaš
vo vedľajšom kresle.
V rukách.
Možno kĺbko, možno uzol.
Oči ospalo privreté,
môj ukazovák opretý o okraj čela
tvoje dve sústredené na prácu.
"No ?"
vyderie sa z teba bríza.
"Ty vieš čo..."
Zamrzneš v čase
pomaly pootočíš hlavu
a ešte pomalšie sleduješ
vypreparovaného pôvodcu
tej provokatívnej, vesmír trieštiacej výpovede.
Opriem si hlavu do dlane,
do postieľky prstov,
hladných po rozstrapatených
a pomaly odumierajúcich vlasoch.
Mumifikácia pokračuje,
tvoje ospalé oči sa pootáčajú späť,
k modlitbe venovanej priadzi bezčasia,
z mojej tváre ostáva umrlčia guča.
Nič.
vydralo by sa ako odpoveď
z mojich fosilizovaných čeľustných kolíkov,
rozpadajúcich sa v prach
urýchľujúci rozklad starých parkiet,
ale i zrod nového vesmíru.
Ach.
povedala by si,
možno s odvrátenou tvárou,
a možno priamo do očí,
sklopených do metafyzického
čumenia do blba.
Zaznelo by synchronizované Hm
a signál by sa nadobro prerušil,
ako signály z pozemských rádií
dva-tri svetelné roky od Zeme.
Sorráč,
nikto na návštevu nepríde.
Aj o Alfe Centauri
možno len snívať.
A ak by si niekedy skončila
s motorickým cvičením,
namočila by si si nohy
do víriacich galaxií prachu pred kreslom,
pokyvovala nohami,
čakala...
Veselé.
...a snáď by sa nakoniec našiel niekto,
kto by náš bezvýznamný prach
jedného dňa nabral na smetničku
a vysypal do veľkej popolnice existencie.
Veselé.
Možno by sme sa
v tej prachovej búrke stretli,
a ak nie my,
tak naše odrazy.
Zložili si beduínske masky
a nevtieravo sa poobjali
prázdnymi jamkami
našich nevidiacich očí.
Veselé.
A zavárací pohár by potom tresol o zem,
prach sa rozsypal a začali by sme odznova.
Veselé.
Znova.
Znova.
Znova.
Znova.
Prach.
Prašivosť.
Pra(c)hnutie.
P(r)achute.
Veselé.
Hm.
A poučenie z rozprávky ?
Žiadne neexistuje.
Symboliku a alúzie
hľadáte navýsosť zbytočne.
Žuch, puk, chrumssssssss...
Zasyčal všadeprítomný prach.
A bolo ticho.
Dlho, nie večne.
