V tom kraji krásnych horských scenérií i svojráznych močaristých nížin žil raz jeden chlapík. Jeden z mnohých ľudí, vandrujúcich po tej zvláštnej cestičke menom Dejiny. No kým 99,9 % všetkých živých bytostí si to po nej rôznou rýchlosťou šinulo po jednosmerke Minulosť - Prítomnosť - Budúcnosť, tento obyčajne a nenápadne pôsobiaci chalanisko bol na tom... ehem... nuž, povedzme, že mierne inak. Ale, viete vy čo ? Je vrcholne drzé a trápne od akéhokoľvek autora, ak svojej postave nedá priestor na vlastnú prezentáciu (rozumej : "možnosť adekvátne sa predstaviť"). Ja takým autorom nechcem byť, a tak tomuto sympatickému, no mierne záhadnému týpkovi, dávam teraz slovo :
"Kto som ? Pútnik. Na moje pravé meno sa pýtať nemusíte - sám ho nepoužívam, pretože si ho už ani nepamätám. No zároveň som mužom mnohých mien a tvárí, každý ma vníma cez iný životný príbeh, ktorý ku mne priraďuje. Spoznal som mnohých ľudí a najrôznejšie charaktery. Zažil tie najneuveriteľnejšie situácie... Kde je môj domov ? Nikde... Všade... Som skutočný pútnik. Narodil som sa totiž s neobyčajným darom..."
No vidíte - to je celý on ! Koťuha jedna, ani sa nepredstavil. Večne mu hovorím : "Čom ty musíš byť večne taký tajomný ?" No, zbohom. Už ma zas klepe po pleci a hovorí mi : "Peťo ! Pss... Nie že im o mne všetko vykecáš !" A ja mu hovorím : "Kašli na to, chlape ! Veď ani nemáš meno, tak čoho sa bojíš ?" Na čo si on s očakávateľným "aha" výrazom na tvári spokojne odfúkne, rozvalí sa na imaginatívnom druhom kresle pri mojom compe a bodro spustí : "Ta čo čakáš ? Píš ďalej..." "Dobre Križo, dobre." odpoviem, oslovujúc ho familiárnou prezývkou. To máme spoločné - sme srandisti... Skrátka, tu ho máte : Potulný križiak zemplínsky. Obyčajný smrteľník ako každý iný, až na tú záhadnú schopnosť, ktorú má od narodenia a sám nevie, odkiaľ sa nabrala. Nebojte sa ! Nie je ani alter egom mojej maličkosti, ani vášnivým hráčom RPG, či čitateľom krásnej literatúry menom komiksy, trpiacom chorobnou fixnou ideou, za ktorú by ho ináč umiestnili do takej peknej nemocnice na Stráňanoch v Michalovciach. Môže on za to, že sa narodil v druhej polovici 13. storočia a dokáže púhou silou telepatie cestovať v čase ? Za to, že má v každom storočí nejakých tých kámošov i neprajníkov (medzi nimi i mňa) ? Za to, že pozná východné Slovensko, jeho prírodu, terén, históriu, ľudí a premeny v čase tak dobre, ako málokto ? Niektorí z vás iste ľahostajne mávnu rukou a s úškrnom dodá : "Máme predsa demokraciu a každí blbne svojim spôsobom..." Ďalší sa chytia za hlavu a v duchu sa spýtajú : "Tomu Molnárovi alebo šibe alebo tu začína dáku historicko-dobrodružno-fantazijnú záležitosť... Asi príliš číta Szapkowského a pod." Iní sa schuti zasmejú a niektorí... "Jój ! Potulný križiak zemplínsky. Dávno som už nepočul/a, čo má nové !". Takže ho už určite ktosi z vás musel aspoň raz spoznať alebo stretnúť na ulici, či niekde inde. No bacha naňho ! V prevlekoch a mystifikáciách identity sa vyzná za tie roky viac než dosť. Aby ste si mohli urobiť presnejší obraz o jeho osobe - on sa navzdory svojmu trocha zvláštnemu životu necíti byť dvakrát výnimočný. Nepokladá sám seba za žiadneho hrdinu, pretože je bežným človekom z mäsa a kostí (aspoň podľa mňa, jeho autora :-) ) so všetkými svojími cnosťami aj chybami. A je to skromňas, akých dnes (ale aj v hociakej inej dobe) nevídať príliš veľa. Večný tuláčisko, ostrieľaný zálesák a svetaznalý všadebolský sprievodca, no s veľmi taktným a pokojným prístupom a úprimným vystupovaním. Jediné, čo mu stačí k existencii, je jeho neveľký hnuteľný majetok, verný, rovnako nenápadný kôň a dobrí priatelia. Ak toto teraz čítajú baby, musím ich troška sklamať - už je zadaný. Mierne mu aj tú jeho frajerku závidím, pretože ja osobne som teraz na tom dosť asketicky, i keď nejaké platonické záležitosti sa sem-tam vyskytujú. No už nebudem kecať toľko o sebe, veď vás určite viac zaujíma Mr. PKZ. Akurát teraz sa vedľa mňa pobavene chechce a hovorí, aby som tam pre príslušníčky nežnejšeho pohlavia napísal, že "Ľutuje, no v dohľadnej dobe ostane Potulným, a nie Prítulným. To viete - najprv práca, potom zábava." Už som aj chcel ďalej rozviesť nejaké tie jeho hefty, ale práve teraz mi kýve, aby sme to radšej nechali nabudúce a nezdržiavali milých čitateľov. Ubezpečuje ma však, že môžem jeho príbehy vyrozprávať niekedy nabudúce. Ale dnes sa mu už nechce diktovať. "O.K." myknem plecami, podáme si priateľsky ruky na rozlúčku a už sledujem, ako sa pomaly predo mnou rozplýva v svojej časovej hmle. Tesne predtým, než ho úplne pohltí, mu odkážem, nech pozdravuje moje ostatné literárne postavy a on zas na oplátku popýta mňa, nech pozdravím čitateľov tohto blogu. Vraj sa na vás veľmi teší a rád vyrozpráva svoje najlepšie a najpútavejšie zážitky, keď bude mať čas. No tento týždeň má vraj strašne nabitý program, keďže musí účinkovať v ďalšej novej kapitole, ktorú o ňom píšem. Otočím sa na stoličke, odtrhnúc pohľad od teraz spustnutého miesta, kde ešte pred chvíľou sedel a naklepem tu pre vás náš spoločný pozdrav.
Ergo : "Dobre sa zatiaľ majte, v dobrom ostávajte !"
P.S. Autor je absolútne duševne zdravý, neberie žiadne návykové látky, ani nepochádza zo sociálne patologického prostredia. Len má skrátka bujnú a živú fantáziu a solídnu znalosť z každého rožka troška... Taktiež chcel, aby jeho blogová premiéra bola dostatočne originálnou, pretože neznáša nudu a klišé. Dúfa, že vás zaujal a že príhody a postrehy Potulného križiaka zemplínskeho bude môcť líčiť aj v najbližšej budúcnosti. Skrátka - POKRAČOVANIE NABUDÚCE (TO BE CONTINUED)...
EDIT (5. 3. 2009) : Momentálne pracujem na veľkej prerábke Križiakových príbehov. Seriál bude pokračovať akonáhle upravím viaceré z už jestvujúcich poviedok. Vďaka za porozumenie. ;-)
