V prvom roku som získal obrovské skúsenosti. Predsa je rozdiel, či najazdíte 6 000 km ročne, aj to spoločne s manželkou, alebo 50 000 km. Na pokutách za rýchlosť som zaplatil vyše 10 000 korún, ale naučil som sa, na akých miestach zvyknú policajti merávať a aké autá používajú.A pretože som vtedy jazdil po Čechách aj po Slovensku, všimol som si, ako sa rozdielna spoločenská situácia odráža na cestách, že situácia na cestách v určitej krajine je vlastne zrkadlom situácie v spoločnosti v tejto krajine. V tom čase (roky 1995 - 6) boli cesty v Čechách preplnené, ale jazdilo sa pomerne slušne a ohľaduplne. Na Slovensku boli cesty poloprázdne a jazdili na nich buď staré škodovky alebo nové autá rýchlozbohatlíkov a mafiánov. Najdramatickejšie na mňa pôsobil prechod hranice v zime v piatok večer cez diaľničný prechod v Kútoch. Vždy som sa cítil, ako by som prichádzal z civilizácie na Sibír. Bola to čítanková ukážka toho, čo spôsobila medzinárodná izolácia Slovenska v dôsledku mečiarovského spôsobu vládnutia.
Trvalo niekoľko rokov, kým som sa dostal z choroby "plyn na podlahe". Postupne som si začal uvedomovať, prečo mám riskovať moje peniaze na pokuty, keď tým šetrím čas môjmu zamestnávateľovi - to poprvé a podruhé doba jazdy aj tak nezáleží až tak veľmi od toho, ako rýchlo sa snažím ísť, ale omnoho viac záleží od hustoty premávky. Možno je to aj tým, že teraz viac jazdím v zahraničí a tak môžem porovnávať spôsob jazdenia v okolitých krajinách a u nás a vidím nezmyselnosť toho agresívneho spôsobu jazdenia, aký sa u nás používa.
