Mám 49 rokov. som živnostník, montujem nábytok a hlavne sa venujem zariaďovaniu interiérov predajní. Som zástancom čo najvyššej miery osobnej slobody občanov a čo najmenšieho vplyvu štátu na chod spoločnosti. Zoznam autorových rubrík: Súkromné, Nezaradené
Na našich cestách sa zrkadlí spoločenská, politická aj ekonomická situácia ako v obrovskom zrkadle. Stačí mať otvorené oči a uši a netreba žiadnych sociológov ani prognostikov aby človek vedel, kde Slovensko je a kam sa uberá.
Vo svojom blogu „Slovensko - banánová reublika“ som v máji 2005 poukázal na udalosť, ktorá podľa môjho názoru mala zásadný vplyv na to, akým smerom sa bude uberať politická a spoločenská situácia na Slovensku. Bola to správa uverejnená v denníku Sme 13. 5. 2005 o tom, že plénum Ústavného súdu odmietlo žiadosť generálneho prokurátora, aby dalo súhlas na trestné stíhanie sudcu Okresného súdu v Humennom Dôvodom boli „nedostatky v žiadosti Trnku – nedostatok zákonom stanovených záležitostí“.
Keď v roku 1998 strany protimečiarovskej koalície porazili vo voľbách Mečiara a pravica spolu s SDĽ vytvorili vládu, vypočuli hlas verejnej mienky (teda tej protimečiarovskej), že najskôr je potrebné poraziť zlo, zosobnené Mečiarom a jeho kumpánmi a až potom sa môžeme baviť o tom, kto je pravica, kto ľavica a kto stred. Dúfal som, že politici, o ktorých som si vtedy myslel, že sú slušní ľudia a o ktorých si dnes myslím, že vtedy naozaj slušní boli, sa poučili z obdobia pred príchodom Mečiara k moci a prestanú s nezmyselnými žabomyšími spormi.
Ak budeme považovať za pravdivú skutočnosť, že Slovenská republika je zločinecká organizácia, potom je povinnosťou každého občana chrániť pred ňou svoj majetok. Môj článok ukazuje niekoľko možností, ktoré voličom poskytuje zákon č. 85/2005 Z.z. o politických stranách a zákon č. 333/2004 Z.z. o voľbách do Národnej rady Slovenskej republiky aby čo najlepšie ochránili svoj majetok pred politickými stranami po voľbách.
Dnes som písal diskusný príspevok k jednému blogu, kde autor nazval protestujúcich lekárov chamtivými nenažrancami. Priznám sa, že písanie mi ide ťažko, článok, ktorý niekdo napíše za pár minút, mne trvá celé hodiny. To preto, že pre svoje názory hľadám argumenty, vyhľadávam aj niekoľko rokov staré informácie, premýšľam nad každým slovom. A tiež sa priznám, že nemám rád "pánbíčkárov"- tak volal môj otec ľudí, ktorí sa tvárili že sú strašne pobožní a pritom to boli tí najväčší gauneri- takže tento článok nie je nestranný ale naopak, je jednostranne zaujatý proti "pánbíčkárom" z KDH.
Vážený pán Lipšic, vážený pán Spišiak, vážený pán Trnka, ročne najazdím za prácou vyše 80 tisíc kilometrov. V aute mám nepretržite zapnuté rádio, takže počúvam aj dopravné vysielania. Musím povedať, že dajaký veľký praktický význam dopravné vysielanie nemá – len zriedkavo sa totiž stretne moja poloha, prechádzaná trasa a čas s vysielanými dopravnými informáciami. Za posledných 10 – 15 rokov a pri mojom počte najazdených kilometrov mi dopravný servis pomohol vyhnúť sa zápcham možno dvakrát. Pri hodinách, denne strávených na ceste, ma každú chvíľu ohrozujú na živote, zdraví a majetku arogantní chrapúni, ktorí si myslia, že ich čas je cennejší ako môj a že pre nich neplatia nielen zákony spoločenské, ale ani fyzikálne. Z mojich daní si platím poslancov, ktorí prijímajú zákony, chrániace slušných ľudí pred týmito arogantnými chrapúňmi a platím si policajtov, ktorí dbajú na dodržiavanie týchto zákonov a trestajú tých, ktorí ich porušujú.
V minulých týždňoch som chodil často do Viedne a nedalo sa nevšimnúť si rozdiel v kvalite ciest v Bratislave a v Rakúsku. Ako vyzerajú cesty po tejto zime u nás nemusím nikomu, čo jazdí, hovoriť. Je zaujímavé, že na úseku od našich hraníc až po odbočku na diaľnicu pred Fischamedom nie je na ceste ani jeden výtlk. Čo keby sa išli naši cestári naučiť od svojich rakúskych kolegov, ako a z čoho budovať cesty, aby sa po nich dalo jazdiť aj po takej zime, ako bola táto posledná.
Tento článok odporúčam do pozornosti všetkým šoférom z ťažkou pravou nohou. Minulý týžden som absolvoval cestu do Insbrucku a naspäť do Bratislavy. Je to necelých 600 km (presne 590), takmer celá cesta po diaľnici. V pondelok o 8.00 sme museli byť v Insbrucku, takže moja kalkulácia bola 600 km deleno 120 je 5, čiže odchod musím mať o 8 - 5 = 3. V skutočnosti som odišiel o 2.40 z Bratislavy. Až po odpočívadlo v Allande (asi 30 km za Viedňou) som išiel v pohode, po ceste 100, po diaľnici 130 - 140, cez Viedeň 80. V Allande som sa zastavil na WC a cigaretu a keď som sadal do auta, bolo 4.05. S kolegom som bol dohodnutý, že sa stretneme na odpočívadle za Linzom medzi 5.00 a 5.15. pomyslel som si mám čo robiť a dupol som na plyn. Celých 160 km som išiel medzi 160 až 170, dúfajúc, že rakúskym policajtom sa tak skoro a v takej zime nebude chcieť pracovať. Na odpočívadle som bol o 5.05, kolega prišiel o 3 minúty po mne. Zase WC, káva, cigareta, odchod o 5.35. Na 300 km nám zostávalo 2.25 hod.Kolegu som nechal ísť prvého, predsa len je domáci a lepšie pozná miestne pomery. Celú cestu, okrem obmedzených rýchlostí, sme išli 170 - 180.
Pri mojich cestách u nás aj v zahraničí pozorujem v poslednom čase zaujímavý vývoj. Na Slovensku pred desiatimi rokmi jazdili rýchlo a bezohľadne hlavne bratislavčania. Dnes vidím, že stále viac bratislavčanov jazdí slušne a na cestách je stále viac nových áut s vidieckymi značkami, ktorých šoféri cítia potrebu dokazovať ostatným, akí sú úžasní vodiči a aké majú úžasné auto.
Po dlhom čase sa konečne dostávam k tomu, prečo som si založil tento blog - k písaniu mojich postrehov z našich ciest. Keď som pred vyše desiatimi rokmi začal pracovať v povolaní, ktorého súčasťou sú časté služobné cesty, nebol som už žiadny mladík a nebol som ani šoférsky nováček, aj keď sa tak volám. Napriek tomu som neodolal pokušeniu, ktoré človeku dáva dobré auto, navyše keď je firemné a teda pre Vás zadarmo a k tomu benzín za firemné peniaze: jazdil som rýchlo, v podstate som inú polohu plynového pedálu ako na podlahe ani nepoznal. Okrem toho - môj čas je predsa drahý a všetci ma potrebujú.
V piatok 13. 5. bola v denníku SME uverejnená krátka, nenápadná správa agentúry SITA, že plénum Ústavného súdu odmietlo žiadosť generálneho prokurátora, aby dalo súhlas na trestné stíhanie sudcu Okresného súdu v Humennom. Dôvodom boli – citujem: „nedostatky v žiadosti Trnku – nedostatok zákonom stanovených náležitostí“.V sobotu som otvoril noviny a očakával som aspoň tri strany komentárov k tejto správe: čakal som, že sa vyjadria ministri vnútra a spravodlivosti, generálny prokurátor, predseda Ústavného súdu, občianske združenia a všetci renomovaní komentátori – ale nič.
Keď som v roku 1973 – v čase najtvrdšej normalizácie – maturoval, považoval som za veľkú nespravodlivosť, že ja, študent s „bunkami“ na prírodné vedy, musel som maturovať aj so slovenčiny a ruštiny, kým študent s talentom na jazyky mohol maturovať zo štyroch jazykov.Túto nespravodlivosť zrejme zažil aj pán minister Fronc, alebo niektorý z jeho spolupracovníkov, podieľajúcich sa na príprave nových maturít. Lenže miesto toho, aby odstránili znevýhodnenie prírodovedcov, „zpovinnením“ matematiky znevýhodnili aj „humaniťákov“.
Nie, nie som špión, ani agent spravodajskej služby, ba ani reportér - spravodajca. Som obyčajný živnostník. To len naši volení zástupcovia prijatím akéhosi zákona o štatistike zo mňa spravili spravodajskú jednotku. A tak som nedávno dostal list zo Štatistického úradu, v ktorom ma žiadajú vyplniť Výkaz Roč 3 - 99. List je formulovaný takto: Podľa § XY zákona XYZ musím (oni píšu že som povinný, ale to je to isté) vyplniť formulár, lebo inak ...!!!. Som z generácie. ktorá musela: musela sa učiť ruštinu, musela mať rada Sovietsky Zväz, musela chodiť na 1. mája do sprievodu a ešte plno ďaľších vecí musela a ešte viac iných nesmela. Preto som teraz veľmi citlivý na to, keď niečo musím.
